Nuž, dnes v noci som si zase raz sadol za pc a začal písať. Tentokrát ma inšpirovali udalosti nedávno minulé. Večer, keď som prišiel domov, no skôr to už bolo v noci, celá moja rodinka spala. Super, konečne budem mať kľud. Popri kúpaní si vytvorím pohodovú atmosféru a konečne dočítam moju nekonečnú knihu. Do vane som si dal napúšťať vodu a stavil som sa v chladničke po zvyšok môjho narodeninového koláča. Žiaľ, pažravé žalúdky mojej famílie už stihli stráviť aj ten zvyšok. Včera som si veľmi predvídavo odložil kúsok do svojej poličky. U nás je totiž také pravidlo "Ak chceš dnes večerať, už ráno si schovaj nejaké jedlo". Má to aj svoje výhody. Napr. nedávno, keď sa moja telesná schránka nachádzala vo fáze  v ktorej sa gauč už stáva súčasťou osobnosti si žalúdok zmyslel že je hladný. Problém bol v tom že kuchyňa je príliš ďaleko. Zúfalý som sa rozhliadol okolo seba. Niečo sa ligotalo za kvetináčom. Decentne som sa odlepil od pohovky a AHA HO! SNIKERS! Dobre mi padol. Ale spať k dnešku. Cestou do kúpeľne som sa stavil po bratov mobil aby som si mal z čoho pustiť hudbu. Vo vani som si po kúsku ulamkával z koláča a vrhol som sa do poslednej kapitoly nekonečnej knihy. Pohodu dopĺňali jemné melódie skupinku zvanej Rotting Christ. Akurát v najlepšej pasáži sa z miesta, kde sa asi nachádza susedova toaleta, ozval bolestný ston. Hneď za ním nasledoval ďalší a potom ďalší. Stonanie zavŕšilo hlasné "čľup". No tak tu čítať nebudem. Nechal som suseda zvádzať svoj rytiersky boj a pobral som sa hľadať ďalšie stanovisko. Riešenie sa ponúklo samo. Moja posteľ ostala neustlaná ešte od rána. Keď som si na ňu lahol, zavŕzgala na čo sa okamžite otočil môj brat a z polospánku poznamenal " Máš pekné nohy cica, stály by sa podrobnejšie preskúmanie." Ani som nepotreboval využiť svoju fantáziu aby som došiel k tomu, čo sa v jeho hlave odohráva. Toto sa mi fakt počúvať nechcelo. Pobral som sa do poslednej miestnosti kde by som si ešte teoreticky mohol vychutnať dobrú knihu, do kuchyne. Máme tam zlé tesnenie na okne tak som si musel zobrať perinu, aby mi nebola zima. Žiarovka je od obeda vypálená, takže som musel vytiahnuť sviečky. "To nevadí" nahováral som si, to je v pohode. "Tak je tu zima a tma, ale to sa dá zniesť." Konečne som sa pustil do posledných stránok svojej nekonečnej knihy. Ale netrvalo to ani minútu a prievan z okna zhasol sviečku. Tak som ju znovu zapálil. Opäť zhasla. Opäť som ju zapálil a pohrozil jej prstom nech to viac nerobí. Nezabralo. Po pár pokusoch som to vzdal a pobral som sa do postele. Tá kniha je fakt nekonečná....

Aj vi máte doma problém nájsť si aspoň malé miesto kde budete mať súkromie?