„Strašne, strašne ma to mrzí,“ povedal a otvoril kľúčom dvere na paneláku. Stála som pred nimi a dívala sa na nebo. Ani neviem prečo, bolo iné. Pražské nebo je vždy iné ako hocijaké iné nebo hocikde na svete. Asi preto, že je pražské. Privrela som oči a nadýchla sa vzduchu a v krku sa mi urobila hrčka. Keby som mohla, zminiaturizujem ho ako Kandor a objímem. Škoda, že nežijeme na Kryptone. „Tak ideš či sa bojíš?“ usmial sa.

„Idem, idem,“ vošli sme a prvé dvere vľavo mali zámku, do ktorej pasoval jeho kľúč.
„Ešte raz... strašne, strašne ma to mrzí,“ otvoril dvere a na mňa sa vyvalil závan niečoho podozrivo známeho. Nebola som si celkom istá, ale myslím, že tá zmes obsahovala marihuanu, dva týždne nevynesené odpadky, špinavú bielizeň a potrebu všetko to prekryť osviežovačom vzduchu s vôňou oceánu.
„Tak toto je teda chlapčenský byt,“ zasmiala som sa.
„Už som spomínal, ako ma to mrzí?“ tváril sa previnilo a ja som sa dobre bavila.

Mala som chuť poslať ich oboch preč. Robo býval s Andrejom a Andrej býval často sám, tak mal potrebu hniezdiť medzi prázdnymi balíčkami od chipsov uprostred obývačky. Chcela som ich vyhodiť. Chlapcov, aj bodrel z bytu. Ale bola som na návšteve, neprináležalo mi vziať do ruky handru a drhnúť, kým sa pod tým svinstvom konečne neobjaví podlaha.

„Nemal som čas tu upratať,“ stále ten previnilý výraz. „Vieš, Andrej je trochu v depke, nechala ho frajerka, tak vlastne celé dni len kaprí, no a... tu je výsledok.“
Otvoril dvere do izby, v ktorej už to vyzeralo lepšie. Dokonca sa mi tam páčilo. Vyzerala ako on, bola mierne chaotická, ale čistá.
„Hrozne vám tu kandlí tráva,“ zasmiala som sa, lebo ten puch by stopovacieho psa zabil našupu.
Robo otvoril skriňu a dva krásne malé stromčeky mi dali ahoj.

„Pestujeme len polroka, ale celkom sa im darí.“
„Vy ste krásne,“ čupla som si ku kvetináčom a objala rastlinky. „Budem vám spievať! To sa tak vraj robí,“ pozrela som sa na neho a zaklipkala očami, lebo som sa zrazu prebrala. Smial sa, postavil ma a dal mi dlhý, mľaskavý bozk. Taký bozk, o akých sa v pubertálnych komédiách rozprávajú pätnástky úctivým šepotom. Taký bozk, čo hovorí, že toto je moje dievča a ja vám to chcem všetkým povedať! Bol to parádny bozk.

„Mám pre teba prekvapenie, aby si zabudla na tú hrôzu, ktorú si pred chvíľou videla. Je to príliš veľké na zabalenie, tak proste len zatvor oči,“ povedal, ja som poslúchla a keď som ich otvorila, predo mnou stále obrovský farebný tulivak. Zvýskla som od radosti a hodila sa mu okolo krku. Milujem tulivaky, lebo sa na nich dá túliť. Aj spať. Aj sedieť. Aj jesť, piť, milovať sa, masturbovať, leňošiť, čítať, písať, hocičo.

Kým som sa ja váľala po novej hračke, odpratával z postele svoje veci. Vstala som a prechádzala sa izbou, brala som do rúk všetky veci, ktoré mi padli do očí a bolo to krásne, lebo som mala pocit, že smiem. Nevadilo mu to. Nechcel predo mnou nič skryť. Na písacom stole ležalo pár rozčítaných komixov.

„Kupuješ si ich cez net?“ vzala som do ruky Spidermana a listovala ním.
„Nerád, je tu jeden taký malý obchod, kam si po ne chodím.“
„Fákt? A vezmeš ma tam?“
„Ja som nevedel, že máš rada komixy,“ usmial sa a mala som pocit, že má z toho radosť. Takú, akú mávajú muži, keď zistia, že ich frajerka rozumie futbalu alebo že rada pozerá rovnaké porno ako oni.
„Nikdy som žiaden nečítala, len Majlingovho Ruda, ale ani som nikdy v takom obchode nebola a veľmi chcem. Vezmeš ma?“
„To vieš, že hej,“ a zasa prišiel ten bozk. TEN!

Podlamovali sa mi z neho kolená. Stále som sa na neho dívala a chcelo sa mi skákať, lebo bol taký veľký a mužný a pritom úplné dieťa. Smiešne dieťa. Také s obrími lícami, ktoré chcete stále hrýzť.
„Niečo pre teba mám!“ spomenula som si zrazu a vytiahla z kufra moju Marvel mikinu s miliardou farieb.
„Tý brďo, tak to je tá marvelka? Tá je parádna,“ zasvietili mu oči.
„Má univerzálnu veľkosť, nosili sme ju všetci. Od najmenších herečiek po najväčších scenáristov. Všetkým nám sedela. Bude aj tebe.“
„Ale kdeže, to nemôžem, znamená pre teba strašne veľa. A ja viem, koľko veľa, ja som počúval dvanásť hodín o tom, ako Čuko odišiel a vám po ňom ostalo len toto a to som si celý čas myslel, že Čuko zomrel a pritom len išiel na inú školu! Tak veľmi máš rada tú mikinu. Tak si ju nechaj.“
„Mal by ju mať niekto, kto ocení jej reálnu hodnotu. Tak ma neser, obleč si ju a poďme po komixy.“
„Vieš byť taká sexy,“ zasmial sa, obliekol si mikinu a vyrazili sme.

A tak sme šli. Ruka v ruke mestom. A ja som si uvedomila, že sa mi páči ten pocit, keď si ma vedie po svojom boku. Akoby bol pyšný, že som a že som iba jeho. Vlastne by mi vôbec nevadilo, ani keby chcel, aby som sa navliekla do latexu a išla po štyroch na obojku.

Vošli sme do malého zastrčeného komixového obchodu na Malej strane. Voňalo to tam papierom a tak som zhlboka dýchala, lebo po vôni bábätka je vôňa papiera moja najobľúbenejšia.  Rozhliadala som sa, listovala, privoniavala a po chvíli som si uvedomila, že Robo sedí na stoličke v rohu a niečo si kreslí do zošita. Nechcela som ho pri prepade múzy rušiť, tak som sa začítala do Hulka a premýšľala, aké by to bolo, mať také veľké zelené ruky a čo všetko by som nimi nemohla robiť. Napríklad zapínať si gombíky, navliekať niť do ihly, masturbovať...

Po chvíli sa postavil a prišiel ku mne. V ruke mal náčrtník a v ňom uhlíkom nakreslený obrázok mňa v obtiahnutých nohavičkách, podprsenke, ktorá mi tlačila vnady až pod bradu, plášti, ktorý vial a v ruke som držala komix namiesto Hamletovej lebky.

„Si najkrajšia superhrdinka na všetkých planétach. Vieš?“ pobozkal ma a objal. Teraz by sa mi hodili tie veľké ruky. Cítila by som viac jeho kože.

surrnerealna