piatok 9.7.2004

Ešte večer sme naplánovali, ako to celé bude prebiehať. Michal sa mal hneď po ráno s nami rozlúčiť a pokračovať ďalej autom. Cesta ku kaskádam bola pomerne zložitá. Vzdialenosť zo Zonzy (viac než 20km) jasne naznačovala, že sa tam nejako musíme poposunúť nie po vlastnej ose. S Michalom sme sa dohodli, že nás ráno dovezie na autobus do Zonzy, ktorý nás zavezie do sedla Col di Bavella. Odtiaľ by kaskády mali byť ešte viac než 10km. Žiaden pravidelný spoj tam nešiel, takže sme naplánovali varianty ako sa tam dostať: stopom alebo ukecať autobusáka.

Skoro ráno sme vstali a na dva skupinky sme sa s Michalom dostali na bus. Tam sme sa s ním rozlúčili a čakali. Ako je dobrým korzickým zvykom, autobus mal meškanie. Šofér bol neoblomný, že nás zavezie len do plánovanej zastávky a ďalej ani ránu. Tak sa aj stalo. Keď sme vystúpili, začali sme pátrať, aké sú možnosti dostať sa do nášho vytúženého cieľa. Ukázalo sa, že v podstate žiadne. Iba stopovať. V miestnej reštaurácii boli na nás milý, ale nevedli o žiadnej inej možnosti. Tak sme sa pobrali stopovať.

Len čo sme sa vybrali tým smerom, prišla pani z reštaurácie, že pre nás dohodla dve autá, ktoré nás tam zavezú. Tak sme nastúpili a vyrazili. Bohužiaľ sa ukázalo, že naše predstavy o tom, ktoré kaskády chceme zdolávať sa líšili od našich dopravcov. Zaviezli nás asi o 2km ďalej, k iným kaskádam. Ale to sme zistili, až keď odišli. Zaplatili sme im každý po 10 EUR.

Takže sme sa vybrali späť prechádzkou. Výhľady na nádherné, tak nám to ani nevadilo.

Dorazili sme na miesto (podľa sprievodcu popísané tak, že naproti je veľký dub vyrastajúci spomedzi kameňov). Už tam bolo dosť iných turistov, jednotlivcov ale i organizovaných skupín na canyoning. Vizerali srandovne, navlečený do neoprénov. Mne pripomínali lemingov (z jednej počítačovej hry), lebo sa navzájom líšili len farbou helmy. My sme si našli miesto kam odližíme veci a hodili sme sa do plaviek. Na nohách som mal staré adidasky, ktoré som potom vyhodil. Zdolávanie jednotlivých kaskád spočívalo v lezení po schalách, brodení sa riečkou alebo plávaním cez jazierko. Nie všetci sme ale dorazili rovnako ďaleko. Niektoré lezy vyžadovali viac sústredenia, kam klásť nohy, kam sa chytiť. Rozhodne to bolo veľmi vzrušujúce a nádherné. Lemingovia to zliezali lanami a cestou späť niektoré kaskády skákali z kameňa dole do jazierok. Jeden taký nenáročný skok sme si vyskúšali i my (teda Blanka, Jana a ja). I napriek tomu, že sme stretli pomerne dosť turistov, bolo toto miesto nádherné, príroda stále neporušená a cestičky smerom hore bolo nutné objavovať. Nedošli sme až k poslednej kaskáde, lebo sme museli počítať i s variantou, že naspäť do Zonzy to odpochodujeme.

Rozhodli sme sa ale stopovať. Najúspešnejšiu skupinu sme tvorili ja s Marcelou a Blankou. Asi po 5 alebo 10 minútach stopovanie sme mali auto až do Zonzy (a to sme počítali i s variantou, že z Col di Bavella pocestujeme opäť autobusom). Do Zonzy sme došli o hodinu a pol skôr ako Marek s Lenkou a Janou a o dve hodiny skôr ako Hela s Honzom. My sme si zašli na čaj a kúpili si zase nejaké ovocie.

Večer sme zavŕšili v miestnej pizzérii, kde nás obsluhovala svojrázna čašníčka. Pizza bola výborná, rovnako ako zmrzlinové poháre. Len nás prekvapilo, že keď sme 18:00 chceli jesť, tak v Zonze nebola jediná reštaurácia, ktorá by "tak skoro" varila. Všade až po 19:00. Potom sme sa už len presunuli do kempu a išli spať. Ráno nás čakali menhiry a cesta do Lévie.

Keďže som nechcel foťák vykúpať, tak som nefotil. Fotky kaskád sú napr. tu http://kumbal.vse.cz/~havlicek/korsika/kaskad.htm