"Urobíme si vonkajšie oblúky", skonštatovala naša trénerka na krasokorčuľovaní. Po veľmi nechápavých pohľadoch (našich) uznala, že nám to musí popísať podrobnejšie.
"No robí sa oblúk na vonkajšej hrane vnútornej nohy", povedala. Nechápali sme ešte viac. Konečne uznala, že lepšie ako tri krát počuť je raz vidieť a ukázala nám ten zázrak menom VONKAJŠÍ OBLÚK. Vyzeralo to jednoducho, ale skoordinovať nohy, ruky a telo sa ukázalo ako celkom zložitá vec. Skúšali sme, bola to celkom sranda.
Keď tak teraz po roku pozerám na začiatočnícku skupinu ako sa trápia, vynárajú sa spomienky na moje začiatky. A myslím, že nielen mne.
Po roku už celkom slušne ovládame svoje korčule aj telo, aj koordinácia je lepšia a tak začíname zložitosti. Taká kadetka je pekný skok. Celkom prvý. Začíname skákať. Učíme sa otočky, odrazy, celkom nám to ide, aj keď rešpekt pred pádmi je v našom veku dosť veľký a je to brzdiaci element. Deti majú výhodu - nerozmýšľajú. Jednoducho im to ukážu a oni to urobia.
Aby sme to nemali také nudné, naša hlavná trénerka sa rozhodla nás zasvätiť do tajov tanečného korčuľovania. Vymyslela si, že sa naučíme taký jednoduchý tanček. No, krásne sa síce na to pozerá, v jej podaní je to veľmi elegantné, ale v tom našom...heh...motáme si nožičky. Som veľmi zvedavá, ako nám to pôjde v pároch. Ale to si počkáme na nášho druhého trénera, ten robí tance na ľade (a veľmi úspešne).
Na poslednom tréningu sme si skúšali takú jednoduchosť - korčuľovanie vo dvojici, v našom prípade v trojici (máme len jedného chlapa). Celkom sranda urobiť rovnaký pohyb tak, aby sme nespadli a zároveň sa na to dalo pozerať. Potrénujeme, uvidíme, možno motyka vystrelí a pôjde to. Veď času máme dosť. Čože je to štyridsiatka?