Nad nami bývajú susedia, ktorí sa dokážu pohádať do krvi. Nadávajú nielen na seba, ale šťavnatými nadávkami obšťastňujú aj svojho syna. Vždy, keď ich počujem, predstavujem si ich, ako asi vyzerajú. Ona je možno odfarbená blondína, chudá a vystresovaná z nedostatku finančných prostriedkov. On frustrovaný manžel, chudý, štandardne hnedovlasý, v mikinách a teplákoch húliaci na balkóne. A syn? Môže mať sedem, osem? Taký školák, chalanisko, ktorý sa príliš skoro učí iný slovník ako majú jeho rovesníci a spôsoby svojich rodičov bude raz aplikovať vo svojej rodine. Možno áno, možno nie...

Pri ich hádkach nechtiach vnikám do cudzích problémov a dokonca počujem ich najtajnejšie poníženia, ktoré si človek v rozčúlení dokáže povedať. Nehcela by som ich stretnúť, nie kvôli mne, ale kvôli nim, aby sa necítili trápne.   

Včera večer nám praskli nervy a pohádali sme sa "do krvi". Vykričali sme si aj to, čo by sme si nikdy nepovedali a čo po prehrmení emócií ľutujeme. Boli tam slzy, hnev, zlosť a problémy, ktoré by mali zostať "doma". Ale...

Záchvat hnevu prerušilo rázne ťuk ťuk zhora. A akoby zázračným prútikom sme stíchli. Obaja. Zahanbili sme sa ako asi nikdy predtým. Veď  to sme boli my, ktorí sa neustále pohoršovali na tých hore, ako si dokážu ubližovať. To my sme si mysleli, že sme lepší ako oni. Jedno ťuk ťuk o jedenástej večer nás vrátilo na zem.

Sami sme sa stali neznesiteľnými susedmi, ktorí si dokážu v každej hodine vykričať nehoráznosti do očí. Možno nepadá toľko vulgarizmov, no sofistikovanjšie hádky rovnako bolia. Možno si ma predstavujú ako vystresovanú snobku, ktorej nikdy nič nie je dobré a na chodbe sa so mnou nebudú chcieť stretnúť, nie kvôli nim, ale kvôli mne, aby som sa necítila trápne. A možno sa odteraz budú cítiť lepšie, že nie sú sami "takí hluční" ... 

Viem však, že ja od zahanbujúceho "ťuk ťuk" už asi nebudem krútiť hlavou nad hádkami iných.