Chcela by som ti toho toľko povedať, ale nemôžem. Pretože ty si sa tak rozhodol. Chcela by som vedieť ako sa máš a čo máš nové, a čo sa udialo za tie štyri mŕtve mesiace, ako sa má tvoja rodina. Aj napriek tomu ako veľmi si mi ublížil a stále vlastne ubližuješ, ma to zaujíma. Nebola som s tebou toľko rokov len preto, aby som ťa potom mohla vyhodiť zo života ako starú žvejku. Tak veľmi som ťa milovala. Nikdy nepochopím, ako sa môže v jednej sekunde zmeniť celý život. Ako ja som v jednu sekundu učinila rozhodnutie, že chcem byť s tebou a úprimne som si priznala, že by som sa za teba vydala, a ty si sa v tej istej sekunde rozhodol pochovať mňa aj náš vzťah a tváriť sa, že sa nič z toho nestalo. Nikdy to proste nepochopím. Tak načo to bolo dobré, načo sme boli spolu? Vstúpili sme jeden druhému do života len aby sme sa niečo nové naučili a niečo iné získali či stratili? V našom vzťahu nebol žiadny hlbší zmysel? Ako sa mám z toho dostať? Čo mám robiť, aby to už tak nebolelo? Ty si asi niekde sedíš vo svojom neúspešnom živote, zatiaľ čo ja sa strácam a túlam vo svojom novom živote a pátram po niečom, čo by zahojilo tie otvorené rany. Ako je to už dlho čo o sebe nevieme a hoci sme boli tie roky spolu každý deň, už cítim že žijem bez teba. Akoby si naozaj zomrel a už nemám šancu počuť tvoj hlas a rozprávať sa s tebou. Bolí to, no pomaly ale isto sa mi vytrácaš zo života. Necítim ťa už pri sebe. No tie spomienky? Tie ma čoskoro zničia. A nezáleži na tom či su to zlé alebo dobré spomienky. Bolí to. Nikto mi nemôže pomôcť a možno ani ty už nie, ak by si aj nebodaj chcel. Kiežby som ťa za to všetko už len nenávidela. Som odsúdená na večný smútok.