Rozprava o metóde

Posudzovanie výpovedí autoriek v tomto projekte hneď na začiatku muselo naraziť na principiálne problémy. Predsa ak vychádzam z memetickej koncepcie JA, musí mi byť jasné, že samotné vyhodnocovanie iných memplexov memplexom mojím nie je nič iné, ako súboj mémov v mojej hlavy o prežitie s mémami hláv autoriek. Principiálne nie je možné nezaujaté vyhodnotenie obsahu mémov, ktoré zákonite nejakým spôsobom interagujú aj s memplexom JA mojej hlavy. Problém, či zaradiť nejakú výpoveď do tej, či onej skupiny základných motivácií, ktorými nás milióny rokov trvajúci vývoj nášho druhu vybavil je zákonite vystavený vlastným potrebám vlastných mémov, potrebám, ktorá sa takisto za tie desaťtisíce generácií v komkrétnej podobe ustálili na nejaký ten memplex JA - teda tzv. egoplex.

Je preto zrejmé, že samotná identifikácia mémov z výpovedí autoriek je čisto subjektívna záležitosť môjho egoplexu. Snažil som sa eliminovať vlastné nutkania do maximálne možnej miery tak, že som sa pokúšal identifikovať jednotlivé názory tak, ako ich autorky najpravdepodobnejšie cítili. Proces identifikácie mémov z výpovedí autoriek je vždy procesom interpretácie ich výpovedí. To sa prejavilo najmä vtedy, keď bol zjavný rozpor medzi tým, čo autorky vo svojej výpovedi chú povedať a medzi tým, čo ich k výpovedi motivuje, teda známy psychoanalytický koncept kontroly superega nad egom.

Ďalší problém vyrástol na pôde mojej naivnej predstavy, že si z výpovedí identifikujem jednotlivé mémy, a potom dáko z nich vytvorím memplex. V tom nevinnom slovíčku dáko je však skrytý diabol pochybnosti. Voľba metódy výberu mémov do nejakého balíka, ktorý má ašpiráciu byť všeobecne akceptovaným memplexom slovenských žien len na základe výpovedí dvanástich blogeriek je veľmi riskantná operácia. Ako pri každom "výskumnom" projekte je aj v tomto možno najalibistickejšia, v každom prípade však najmenej subjektívna forma objektivizácie metódy jej kvantifikovanie. Rozhodol som sa teda, že vzťahy medzi mémami číselne ohodnotím tak, že uvediem do vzťahu každý mém s každým pomocou stupnice uvedenej v Tabuľke 1. Pravdepodobnosť, že ten-ktorý mém sa ocitne v memplexe priemernej ženy na Slovensku sa potom bude dať vypočítať, podľa toho, s koľkými mémami, v koľkých hlavách a v akej korelácii súvisí.

Za týmto účelom som teda zlátal nejakú databázu, ktorej obsah si v každej časti projektu bude môcť každý záujemca na pozrieť. Nájde v nej identifikované mémy a zoznam korelácií k nim. Jednou z výhod tohoto postupu je možnosť sledovať postupné narastanie korelácií a ich miery počas spracovania ďalšej a ďalšej časti projektu. Kedže každá časť projektu sa zaoberá iným aspektom vzťahu žien k mužom, predpokladám, že snáď bude možné identifikovať aj nejaké štrukturálne vzťahy vnútri memplexu aj podľa toho, ako sa mení miera korelácie určitého mému k celkovému memplexu v jednotlivých častiach projektu. Uvidím.

Hodnoty korelácií môžu nadobúdať kladnú hodnotu, ak dva mémy vzájomne hovoria to isté (nazývam to pozitívna korelácia) a zápornú, ak si protirečia (záporná korelácia). Intuitívne a z dôvodu zjednodušenia práce platí pravidlo, že ak má mém A s mémom B koreláciu K, tak zároveň má mém B s mémom A koreláciu rovnakej hodnoty, teda K. Každý mém môže byť vo viacerých koreláciách s inými mémami. Počet korelácií s inými mémami označujem n(K). Súčet týchto korelácií nazývam miera korelácie a označujem ju m(K). Miera korelácií a počet korelácií sa vypočítává zvlášť pre pozitívne - +n(K), +m(K) - a zvlášť pre negatívne korelácie - -n(K), -m(K).

To, čo sa v pôvodnom zámere javilo ako nevinná zábavka, sa touto metodikou stalo pomerne pracnou záležitosťou s veľmi pochybnými výsledkami. Už len analýza textov blogeriek a ich zápis do databázy niečo obnáša. Oveľa náročnejšie (hlavne na čas) je následné stanovanie korelácie každého mému s každým (pravda s tým, že korelácia A-B je totožná s B-A). Nie som nejako zdatný v matematike, ale už len v tejto prvej časti projektu bolo identifikovaných 118 mémov, čo (ak sa nemýlim) sú variácie druhej triedy zo 118, teda 13806 variácií a z toho polovica je 6903 mojich operácií nad databázou. To rozhodne nie je málo, aj keď som si prácu zjednodušil tak, že stanovujem iba korelácie rôzne od nuly a ostatným potom hromadne priradím jednou operáciou nulu. V ďalších častiach pribudne ďalších X mémov a tie sa budú musieť porovnať medzi sebou ale aj s mémami z predošej časti. A tak ďalej až do trinástej časti projektu. Objem práce teda bude geometricky narastať.

Parazitný projekt preto nemôže byť preto časovo definovaný. Budem sa mu venovať priebežne, pokiaľ to pôjde. Na jednu časť pripadne zhruba mesiac práce, takže, ak to ešte niekoho okrem mňa zaujíma, prosím o trpezlivosť. Neskôr chcem projekt rozšíriť o výpočet pravdepodobnosti s akou sa  mém ocitne vo všeobecnom ženskom memplexe. Chce to vymyslieť spôsob výpočtu tejto pravdepodobnosti. Prípadná dobrovoľná spolupráca matematicky zdatného jedinca je s vďakou vítaná.

De-antropomorfizovanie človeka

Pod antropomorfizáciou sa rozumie prisudzovanie ľudských vlastností zvieratám, alebo veciam, či javom. Veľmi časté je prisudzovanie ľudských vlastností zvieratám, napríklad psíkom. Potiaľ sa zrejme zhodnem aj ja s každým veterinárom, či biológom. Tam kde sa zvykne na mna zazerať úkosom je moment, keď poviem: prvou a najviac postihnutou obeťou antropomorfizácie je druh Homo sapiens. Naozaj, som toho názoru, že človek si prisudzuje také vylúčné vlastnosti, ktoré buď nemá, alebo ich má, ale nie sú výlučné, majú ich aj iné druhy organizmov.

Pri analyzovaní výpovedí blogeriek o tom, akí sú podľa nich muži, mi táto myšlienka vyvstávala v hlave so železnou pravideľnosťou. Máme sklon prisudzovať našim pohlavným interakciám priam mystické vlastnosti. V literatúre dokonca neraz nájdeme priam kozmotvorné funkcie ľudskej lásky, ktorá dokáže "hory prenášať", zvrátiť fyzikálne princípy, či zmeniť podstatu sveta. Nemálo rôznych intelektuálov, hlavne umelcov a filozofov, víťazoslávne poukazuje na to, že veda dokáže všetko mžné vysvetliť, ale lásku ľudí nie.

Iste všetko môže vyzerať vznešene a tajomne, pokiaľ sa pohybujeme v abstraktných výškach a šírkach poetických konštruktov. Iná situácia nastane ak pohľad upretý do krištáľových výšin otočíme na všedné prežívanie konkrétnych žien a dievčat, ktoré nepochybne nič netušiac, bez akéhokoľvek skrytého zámeru vyjadrujú svoje názory a pocity. Aj ony sa zmietajú v memplexe výlučnosti lásky, ale predsa len pri bližšom pohľade zdanlivá komplikovanosť vzťahov medzi mužom a ženou mizne a ostáva iba pár základných interakcií, ktoré vytvárajú to zdanlivé "tajomné pradeno lásky".

• Vyžadovanie vysokých MPI od mužov.
  
• Snaha mužov oklamať partnerku a získať sex bez investovania rodičovských investícií.
• Snaha žien rozozna túto pretvárku.
• Vypočítavé správanie sa žien, ktoré sú ochotné za dodatočný prísun zdrojov od iných partnberov byť neverné.
• Snahu mužov investovať svoje spermie aj do iných vzťahov, ako je vzťah, v ktorom investujú aj rodičovské investície
• ... a pár iných mechanizmov známych z evolučnej psychológie.

Čaro ženského utilitarizmu

Prvá do očí bijúca skutočosť napríklad je, že autorky výpovedí vlastne neodpovedali na Hogom položené otázky:

1. Čo si myslíš o mužoch? Akí podľa teba muži sú?
2. Ako vnímaš rozdiel medzi mužmi a ženami?
3. Myslíš si, že muži sú na ženách závislí? V čom?
4. Sú muži menej komunikatívni než ženy? prečo?
5. Aké sú podľa teba typické mužské vlastnosti?
6. Je lenivosť komunikovať typická mužská vlastnosť?
7. Čo si na mužoch osobitne ceníš? Čo ti na nich vadí?
8. Ako si predstavuješ ideálneho muža, aký by mal byť?

Otázky 1, 2, 5 sú formulované tak, že sa pýtajú na identifikáciu mužských vlastností. Autorky ich poňali skoro bezvýhradne (okrem sygon, indie a čiastočne lully) tak, že nejde o posudzovanie mužských vlastností samých o sebe, ale o posudzovanie mužských vlastností  vo vzťahu k potrebám autoriek. Autorky dosť málo zaujímalo, akí sú muži, ako muži, ale ako sú ich vlastnosti pre ne užitočné, či škodlivé. Toto som si nazval čisto interne ženský utilitarizmus. Podotýkam, že iba otázka č.7 je poňatá čisto v zmysle výhodnosti, či nevýhodnosti mužských vlastností pre ženy.

Neviem, či existuje utilitarizmus mužský (pravdepodobne áno), ale to nie je predmetom tohoto projektu. Tu je oveľa dôležitejšie si uvedomiť vnútorne podstatnú zištnosť vzťahu žien k mužom, ktorá motivuje ich správanie, v tomto prípade ich snahu identifikovať mužské vlastnosti. Pre evolučného psychológa je to samozrejmá vec, ale som presvedčený, že pre kult lásky to je neprijateľná správa. Veď čo je nezištnejšie ako láska medzi mužom a ženou, pravda? Áno, je pochopiteľné, že ženy zaujímajú iba niektoré vlastnosti mužov a iné ich buď nezaujímajú, alebo im nerozumejú (viď kapitola 1), napr: muži robia čudné veci. Akýkoľvek vzťah medzi orgnizmami je vždy účelový a je jedno, či ide o vzťah medzi druhmi alebo vnútri jedného druhu. Samice nepotrebujú samcov pre nejaký "čistý cit lásky", ale pre rozmnoženie. A to platí aj pre druh Homo sapiens, či sa nám to páči, alebo nie.

Z evolučnej psychológie vieme, že náš druh kvôli dlhému obdobiu neoténie mláďat (viac som o tom písal tu). Pre hodnotenie mužov ženami je dôležité, že nestačí hodnotiť iba genofond mužov, ako u väčšiny cicavcov, ale aj ich ochotu investovať zdroje do odchovu mláďat, pardón -0 detí. A tak pre ženy hrajú úlohu okrem výšky, mohutnosti postavy, sexuálnej zdatnosti, súmernosti postavy, či tváre a iných genofondových vlastností dôležitú úlohu aj vlastnosti, ktoré poukazujú na ochotu samca (pardón muža) obetovať pre samicu svoj časa svoje zdroje. V takom prípade samec, ktorému nejde iba o sex, ale aj o ochotu tráviť spločný čas spoločnou činnosťou bude pravdepodobne obetvejšie obetovať svoj čas a svoje zdroje pre mláďatá. Ak si pozrieme identifikovanie mémy tejto časti, prevažná väčšina sa týka toho, ako sú muži ochotní investovať svoje zdroje pre ženy. Hoci som zatiaľ nečítal ďalšie časti orginálneho projektu, som si istý, že to dopadne rovnako.

Ženský utilitarizmus je úplne prirodzený. Zaujímavé je možno iba to, ako sa prejavuje v gén - mémovej koncepcii Ja. Ak sa dá predpokladať, že gény nastavia pocitovú orientáciu žien tak, aby pri partnerskom výbere hodnotili vlastnosti mužov podľa ochoty obetovať vlastné zdroje aj po odovzdaní semena (génov), tak konkrétne prostredie memplexov odovzdáva samotný obsah tohoto pocitového rámca. A tak ak sa muž venuje radšej futbalu, ako prechádzke s partnerkou, hoci je finálový zápas a prechádzka môže byť aj inokedy, tak z pohľadu ženy to znamená pocit smútku, neuspokojenia, sklamania. Pocit je veľmi presný - odhaduje mieru obetavosti partnera, odhaduje MPI. Nejde o futbal, nejde o prechádzku, ide o ochotu muža obetovať rodičovské investície.

Pasca antikoncepcie

Druhá vec, ktorá priam kričí z výpovedí autoriek prvej časti projektu je to, že prakticky nijako neodvodzujú vlastnosti mužov od ich vzťahu k deťom. To je výrazná zmena oproti povedzme 19-temu storočiu, keď si ženy na mužoch všímali, ako sa správajú k deťom, aká je ich schopnosť zabezpečiť deti materiálne a podobne. Presne v súlade s evolučnou psychológiou si muži okrem vzhľadu žien vysoko cenili ich zdravie a schopnosť plodiť deti. Z toho aj vyplýval vtedy módny ideál ženy, ktorý bol mohutnejší, statnejší, ako dnes. Dnešný ideál ženy je skôr rachitický, menej odolný. Prečo nastala takáto zmena?

Viem si predstaviť čitateľa týchto riadkov ako si pomyslí, že autor si s predchádzajúcimi tvrdeniami protirečí. Veď ak ženy vyžadujú podľa evolučnej psychológie od mužov vysoké MPI, tak prečo sa starajú o to, či je muž ochotný ísť s partnerkou miesto futbalu na prechádzku, ale vôbec ich nezaujíma, či sa rád hrá s deťmi? Odpoveďou je to, že pravdepodobne vývoj málo (alebo vôbec) vybavil cicavce niečím takým, ako je túžba po deťoch. Treba si uvedomiť, že podstata našich emócií tkvie v tých najstarších štruktúrach mozgu, v hypotalame, ktorému sa niekedy hovorí aj plazí mozog. Táto časť mozgu sa stará o základné fungovanie organizmu, tu sa vytvárajú pocity a motivácie produkovaním celej škály hormónov a vzruchov, ktoré nastavujú organizmus na rôzne situácie. Ak je organizmus ohrozený, stimuluje sa vyplavenie adrenalínu, ktorý umožní podať zvýšené výkony. Ak sa získa potrava, alebo sex, tak sa vyplaví serotonín, ktorý poskytne drogovú "odmenu" za námahu pri kopulácii, či zháňaní potravy. Organizmus sa v prostredí orientuje podľa toho, čo mu pôsobí uspokojenie, alebo stres a tieto stavy sú prírodným výberom nastavené práve v plazom mozgu. Jašterica nemusí nijako vedieť, že ak kopuluje, tak  bude mať vajíčka, a z tých zasa potomkov. Jej stačí vedieť, že ak kopuluje, tak je to "príjemné". Vznik potomkov je dôsledok, ktorý je v príliš zložitej kauzálnej súvislosti pre "pochopenie" plazieho mozgu.

Rozhodovanie, či muž je schopný poskytovať vysoké MPI, preto nemusí byť (a asi ani nie je) viazané na to, aký má vzťah k deťom. Stačí, ak žena vidí, ako je schopný obetovať čokoľvek v jej prospech. A tak majú šancu na rozmnoženie v hlavách žien mémy, ktoré využijú potrebu mužských rodičovských investícií, čo ukázala aj táto časť projektu viac ako dostatočne. Veď čo iné mémy:

• Muži sa viac starajú o veci spoločenského významu ako o vzťah k partnerke.
• Muži sa radšej venujú rôznym záujmom ako citovej väzbe k partnerke.
• Muž má neustále oceňovať partnerku.
• Muži sa počas vzťahu snažia ženy využívať pre vlastné sebecké záujmy.

(ktoré sa umistnili v prvej dvadsiatke mémov zoradených podľa získanej pozitívnej miery korelácie) vyjadrujú, ako skryté, či priame vyžadovanie zdrojov od mužov? No a aký iný evolučný dôvod sa dá predstaviť v rozmnožovacích aktivitách pre vysokú úspešnosť takýchto mémov, ako vrodená potreba vysokých rodičovských investícií mužov?

Ak sa teda vrátim k otázke, v čom nastala zmena od toho 19-teho storočia v egoplexe žien, tak sa mi zdá, že posun je hlavne v presune obsahu mémov z ochoty mužov obetovať zdroje rodine, na ochotu mužov obetovať zdroje ženám. Zdroj pocitov a motivácie rovnaký (vyžadovanie vysokých MPI), obsah je však prispôsobený dobe. V čom je naša doba iná, ako tie predošlé?

Myslím, že jadrom zmeny je možnosť žien používať antikoncepciu. Tým, že sexuálny styk nie je spojený s vysokou pravdepodobnosťou otehotnenia,  nemusia naše samice prvý raz v dejinách sledovať, či a koľko muži investujú do detí. Z ich pohľadu to je oslobodenie ženy, ako nás neraz uisťujú feministické intelektuálky. Nie je mojou úlohou hodnotiť, či to je tak, skôr ma napadá, že ak to je aj oslobodenie, tak za určitú cenu. Nemám tým na mysli, že ak sa do rúk žien dá možnosť rozhodovať či dieťa áno, alebo nie, tak okamžite nastáva demografický úpadok. Skôr mi ide z hľadiska cieľov tohoto parazitného projektu o to, ako sa toto pretrhnutie kauzálnej súvislosti plodenia odráža na egoplexe žien.

Nuž a tu sa dostávam (čo nezakryte a ochotne priznávam) na dosť tenký ľad. Vychádzam z toho, že po oplodnení a pôrode sa vytvára v matke silná hormonálna a psychická zmena, ktorá je porovnateľná s obdobím puberty. Mláďatá nášho druhu sú dlho odkázané na starostlivosť matky, a tak to asi muselo byť prírodným výberom podporené aj fyziologicky. Pokiaľ ovšem samice tento stav nezažijú, pokiaľ ho odsúvajú do stále neskorších období svojho života, nevyhnutne ostávajú neprirodzene dlhú časť života vo fáze pohlavného výberu a menšiu časť v období plodenia. Hneď tu považujem za potrebné zdôrazniť, že ďalšie úvahy sa zaoberajú určitou skupinou žien, ktorú tvoria ženy nášho civilizačného okruhu, majú prinajmenšom stredné vzdelanie, žijú prevažne v mestách a pôsobia hlavne v oblastiach typických pre tzv. tretiu vlnu civilizácie, ako ju definoval Alvin Toffler.

Pre ilustráciu si povedzme, aká asi je neprirodzenosť tohoto stavu porovnaním s prirodzeným prostredím nášho druhu, v ktorom sa tisíce generácií pohybovali. Milióny rokov nášho vývoja definovali pohlavnú zrelosť samíc nášho druhu na obdobie približne rok po prvej menštruácii, čo je v priemere okolo 14-teho roku života. V tomto období nastáva phlavný výber a prvé tehotenstvá. Do zhruba 30-teho roku života má samica nášho druhu priemerne okolo 5 -7  pôrodov, z čoho pri asi 60% prirodzenej detskej úmrtnosti prežijú 2- 4 potomkovia. Toto prirodzene platí pre náš lovecko-zberačský prirodzený spôsob života, v ktorom sme žili najmenej 10 miliónov rokov (ak rátame aj predchodcov druhu Homo sapiens), zatiaľ čo poľnohospodársky poznáme od mladšieho neolitu, teda asi 25000 rokov. Okolo tridsiatky vraj nastáva pre samice nášho druhu obdobie prechodu na starostlivosť o vnúčence, pretože bezbrannosť našich mláďat vyžaduje skutočne širšiu podporu, ako len staroslivosť matky a prípadne aj otca. Pokiaľ to samica nášho druhu v minulosti dožila, tak okolo 40-ky nastáva menopauza.

Pokiaľ si toto uvedomíme, tak ženy vďaka antikoncepcii posúvajú svoje tehotenstvo až do obdobia, kedy už dávno mali byť babičkami, čo je skoro o 100% rokov. Logika evolučných zákonov je neúprosná. Ak je organizmus nastavený na dané životné fázy, tak aj najlepšie funguje, ak sa aj v ich rámci pohybuje. A to nilen fyziologicky, ale aj psychicky, čo je v zásade neoddeliteľné. Domnievam sa, že materstvo prináša ženám určité uspokojenie (prirodzene aj záťaž), určitú psychickú závislosť, na ktoré sú evolúciou nastavené, dizajnované. ak to dlho nepociťujú, môže to mať dopad na štruktúru ich egoplexu, hlavne v tom, že treba nahradiť pocit neuspokojenia z materstva nejakými inými uspokojeniami. No a tu sa mi zdá pravdepodobné, že najbližšie možné uspokojenie je v stále nových vzťahoch, prípadne personalizovanie pracovných vzťahov na osobné. Nuž a tento jav som si interne pomenoval pasca antikoncepcie.

Ak si pozrieme identifikované mémy, tak veľká časť z nich sa zaoberá komunikáciou s mužmi. Zdá sa, že táto téma je pre ženy veľmi dôležitá, pretože sa o nej najviac vyjadrovali. V prvej dvadsiatke identifikovaných mémov zoradených podľa pozitívnej miery korelácie je to 10 mémov a zoradených podľa negatívnej miery korelácie 6 mémov. A o čom chcú ženy najviac s mužmi komunikovať? Dá sa už z náznakov tejto prvej časti vypreparovať základná téma: vzťah muža k žene. Tk dáko tuším, že v ďalších častiach sa to potvrdí. Ženy príliš nezaujíma diskusia o športe, politike, technológiách, kariére, ekológii a podobne. Od mužov oakávajú neustále potvrdzovanie vzťahu muža k nim. To je presne v súlade s poznatkami evolučnej psychológie o vyžadovaní vysokých MPI. Podľa pomerne nedávnych poznatkov sú rečové schopnosti žien vyvinutejšie, ako u mužov. V evolučnom procese vývoja reči u našich predkov táto hrala zrejme dôležitejšiu úlohu pre ženy, ako pre mužov. Nejdem špekukovať prečo, napokon sa o tom vedú rozsiahle spory v kvalifikjovanejších kruhoch, ako je tento blog. Skrátka je to tak. Zrejme v minulosti ženy viedli oveľa viac rozhovorov medzi sebou, ako s mužmi. Ak by boli vyžadovali veľa komunikácie s mužmi, tak ako ženy dnešné, tak by pravdepodobne boli muži komunikatívnejší. Lenže ženy mali svojich starostí s deťmi dosť a zrejme im od mužov stačili zdroje, ktoré pomáhali prežitiu rodiny. Komunikácia bola dôkežitá v procese pohlavného výberu, v starostlivosti o rodinu už menej.

Pasca antikoncepcie je teda aj v tom, že proces pohlavného výberu sa stáva samoúčelný, a iba ťažko môže viesť k uspokojeniu potrieb, ktoré ho vyvolávajú. Mémy, ktoré tento jav podporujú, mémy ženskej nezávislosti od mužov, mémy kariérneho úspechu, mémy "sebavedomých žien" a podobné, sa na rozdiel od mémov minulých storočí a tisícročí, ktoré podporovali prirodzenosť žien, od nej oslobodili, a pôsobia čisto vo vlastnom sebeckom záujme, na úkor záujmu ženských génov. Je to priam ukážkový príklad protichodnej pôsobnosti sebeckých záujmov mémov a génov. Je to frustrujúci jav a dá sa povedať, že môže výraznou mierou prispievať k ťaživej náročnosti našej civilizácie na odolnosť jedinca.