Bola noc. Vzduch voňal hviezdnou oblohou. Sedela pri otvorenom okne keď jej prišla správa. Ostala prekvapene pozerať, keď videla odosielateľa. Bála sa tú správu otvoriť. Klepali sa jej ruky. Zhlboka sa nadýchla, aby sa trochu upokojila, chytila si jednou rukou druhú, aby sa jej netriasli a pomaly prešla myšou na správu. Klikla, aby ju otvorila. Správa bola dlhá, no ona stále nevedela, čo to má znamenať. Po prvýkrát vo svojom živote neskočila pohľadom hneď na koniec, ale čítala všetko poporiadku. Každé jedno slovo pozorne, aby jej nič neušlo. Bola to správa, na ktorú čakala. Myslela si, že to bude iné. Nečakala ospravedlnenie ani prosbu o odpustenie. Myslela si, že tá správa bude obsahovať jedno jediné slovo. No obsah tejto správy bol pomerne jasný. Prečítala si to pre istotu dvakrát, aby mala istotu, že nič nevynechala. Poobzerala sa okolo seba, zistila, že je to skutočnosť. Chvíľu ešte ostala len tak pozerať na správu, potom sa zdvihla a šla do kúpeľne. Pustila studenú vodu, nabrala ju do dlaní a ovlažila si tvár. V zrkadle zazrela svoju tvár, oči sa jej leskli, inak bola bez výrazu. Nik z nej nemohol zistiť, čo sa deje. No v jej vnútri sa spustil veľký mechanizmus. Každý jej neurón sa dal do pozoru, všetko vnímala oveľa intenzívnejšie. Vrátila sa späť k počítaču. Dýchala pravideľne no rýchlo, jej tep sa stupňoval. Áno, čakala na tú správu dlho, ale teraz, keď to bolo reálne, tak nevedela, čo má robiť. Zamyslela sa, čo vlastne cítila. Nebola nahnevaná. Chápala, že to tak muselo byť. Mala dôvody, nevedela, či to boli tie isté dôvody, aké mal odosielateľ, ale v podstate to bolo jedno. Stalo sa, zabolelo to, ale prebolelo. Pomaly sa z toho všetkého začínala spamätávať, bola zas v pohode, nič jej už nechýbalo. A teraz zrazu prišla tá správa. Už ani nedúfala, že ju niekedy dostane. Vlastne ju nečakala tak skoro. Myslela si, že to bude najskôr na konci leta. No bolo to len – len – 18 dní. Proste ostala dosť zaskočená. Nebola pripravená, že bude musieť zareagovať. A navyše, nemala ani vhodné podmienky na to, aby dala voľný priebeh svojím emóciam. Musela sa ovládnuť. Odpoveď – áno, bolo treba nejako zareagovať. Hľadela na prázdne okno, v ktorom chýbali jej slová. Čo napísať? Myslela si, že napíše len dve slová, viac jej nenapadlo... No chvíľu ešte porozmýšľala a napísala trochu viac. Slová. Bez rozmyslu. Písala čo jej napadlo. Dala tomu voľný priebeh. Svoje slová už nečítala dvakrát. To by potom upravovala donekonečna. Proste to odoslala a čakala, čo sa stane ďalej.

V ten večer nemohla zaspať. Myslela na tú správu a potom na ten rozhovor, čo nasledoval po jej odpovedi. Nemohla zaspať, ale nemohla zaspať s úsmevom na perách.