Ticho! Keď to povedala, tak sme ju mali všetci chuť zavrieť do skrine, v ktorej sme dobrovoľne končili my, aby sme nemuseli ísť cez veľkú prestávku na dvor skákať gumu. Dnes, požehnané slovo, za ktoré by som bola niekedy ochotná obetovať aj tie najpohodlnejšie tenisky, ktoré mám. A na tie mi nesiahajte! Len posledné roky sa medzi ne nenápadne infiltrovali aj topánky, v ktorých by som pred levom asi neušla. Zákerné lodičky. Kedy sa to zmenilo? Čo sa vlastne zmenilo? Už som asi stará. Druhý vyrytý krížik do stromu. Len dva, lebo moja eko-orientácia by mi nedala spávať, ak by som ten strom devastovala každý rok. Dva ťahy nožom krížom cez seba - jedno desaťročie za mnou. Zlé, dobré, horšie, lepšie, najlepšie, ale moje. 365 dní x 20 len mojich, plus pár dní, keď nastal ten zázrak menom prestupný rok. Smiech, slzy, smiech cez slzy, plač od smiechu, bolo všetko. A nie len to. Milujem spomienky. Nie, beriem späť, len historky z minulosti. Spomienky nech ostanú v albume. Sedieť s ľuďmi, ktorý so mnou prežili pol života, v lete na terase na chate, mať na sebe veľké tričko, papuče a vlasy ledabolo zopnuté na vrchu hlavy, držať v ruke pohár vína a smiať sa do rána na našich životoch. Polnočné kúpanie, plavky na chate, ležanie na móle, odplávaná papuča, žiaden budík, ... Chill out. Všade samé malé svinské komáre, pre ktorých sme skvelé obete, ale nech. Nech si užijú ten večer aj oni. S dobrým sa treba podeliť a to bolo a je naše motto. Presne tak ako s jedným kebabom po polnoci, keď vyhladneme cestou na parket. Ale predsa sa niečo zmenilo. My. Pred pár rokmi horalka s kofolou na raňajky - luxus, a dnes? Sme ochotní ísť ráno kilometer do obchodu kúpiť si uhorku a paradajky, bambino a chlieb, lebo horalka akosi nespĺňa tie správne energetické raňajkové štandardy. Ó, a samozrejme káva. Upratovať už nemusí obetavá Popoluška, ktorá k tomu bola v minulosti, aj tak donutená kolektívnym nátlakom, ale po tichej dohode kto, čo, kde, sme to zvládli aj my a bez ujmy na zdraví. Školský výlet sa už nekončí nasáčkovaním do Karosy a sprievodným spevom "Hej, hou, hej, hou, ideme domov", ale bolo na čase zmeniť playlist a aj dopravný prostriedok. Ešte raz skontrolujem, akú možnosť budú mať zlodeji odniesť si tú rýchlovarnú konvicu a staré rádio z chaty, zatvorím kufor, otočím kľúčom, prepnem piatu skladbu v prehrávači, "Far away, the ship has taken me far away,...", and see you later. Mamy môžu byť na nás hrdé. Už nie sme tie malé deti, už sme opäť o niečo väčšie. Ale vždy len deti, ktoré vylezú na strom a zavesia sa dolu hlavou...