Poviete si, otrepaná pesnička Peciho Uherčíka a Martina Sarvaša. Otrepaná, ale stále aktuálna. Keď ju v 1989-tom roku Ďurinda s Pecim  a s „občianskym združením  Zvieratá“ nahrali a video tajne zostrihali v Slovenskej televízii, nevedeli, akú historickú, ale najmä nestarnúcu hodnotu zakódovali do textu a atmosféry rockovej skladby.  Bolo to prvé, čo mi napadlo, keď som si dnes, v predvečer ďalších parlamentných volieb v roku 2012 sadol ku klávesnici a začal písať tento text.

Kam sa plaví náš malý slovenský svet? Kedysi v Kusturicovom filme Underground sa s Juhosláviou protagonisti úžasného filmu nostalgicky lúčili  so slovami : „Goodbye Yugoslavia“. Vtedy ju geniálny režisér, odchovanec pražskej Famu, prirovnal k akémusi ostrovu, ktorý sa vzďaľuje. Otázkou však bolo, kto komu? Či vtedajšia Juhoslávia občanom, alebo občania Juhoslávii. Nikdy som sa to nedozvedel. Tak to je aj so zajtrajšími, či už dnešnými voľbami. Čo opúšťame a čo nás čaká? Hneď v úvode priznávam „nič dobré“. Prečo?

V posledných dvoch mesiacoch sme boli zaplavení špinou, ktorú nemožno prirovnať ani kalu z miestneho kanála. Taká špina sa dá zmyť pod priezračnou tečúcou vodou. Kto však zmyje špinu z našej politiky? Je hlboko zažratá, smrdí a navyše sa tvári ako nebeský parfum. Pozrime sa, z čoho sa skladá. Začalo to kedysi v minulom storočí, pár dní po slobodných demokratických  voľbách. Prvá generálna krádež bola dokonca vydaná knižne – Privatizačné kupóny. Doteraz ich má nejeden obyvateľ v skrini a nevie čo robiť s bezcennými papierikmi. Dokonca niekto z gangstrov prišiel na to, ako po rokoch aj na týchto bezcenných papierikoch zbohatnúť. Tento grandiózny nástup „novej demokracie“ v zápätí zatienila bohapustá privatizácia. Začalo to trafikami a končilo to naftou a elektrinou. Iste, heslo bolo nádherne namaľované na brokátovom transparente – „Privatizáciou k prosperite!“ , „Koniec uťahovania opaskov!“, „Slovenský tiger na Wallstreet“. Po takmer dvadsiatich rokoch sme zistili, že počnúc mamutmi ako boli texaská firma ENRON až po grécku politickú elitu, to boli obyčajní zlodeji a klamári. Táto krajina (Slovensko), aby som sa držal slovníka našej, ešte stále premiérky Ivety Radičovej, sa profesionálne zaradila do šíku globálnych podvodníkov. Keďže máme vo svojej histórii Jánošíka, nemuseli sme sa ani začervenať. Okrádaní a klamaní však neboli  bohatí, ale chudobní a legálne označkovaní zbojníci si pravidelne sadali do povolebných uprázdnených stoličiek po tých predošlých.

Dnes sa opäť stoličky vyprázdnili. Čakajú na zadky, ktoré do nich posadíme my, voliči. Je to kruté, keď nás tí istí, ktorí tam sedeli doteraz, presviedčajú cez predvolebné politické talkshow, že oni sú tí čestní, slušní, dobrí a  neviem čo ešte. K nim sa podľa poučiek marketingových manažérov prekľučkovali nové zadky. Nemajú zatiaľ vyťahané nohavice, alebo sukne od vysedávania, ale už dnes väčšina z nás vie, že nie sú iní.

Ak sa na volebných listinách objaví strana, ktorá so sebou nesie pach sfalšovaných podpisov sympatizantov, ak  stranu, ktorá od rána do večera sedí na detektore lži a kašle na to, čo bude s ekonomikou, zdravotníctvom a kultúrou po voľbách, v priamom prenose televízie TA3 podporuje jeden z mafiánskeho zoznamu  so slovami „že bude voliť stranu čestných obyčajných ľudí“, ak v strane je predsedníčkou  dáma, ktorá na televíznej obrazovke pred nedávnom znamenala dno televíznej zábavy, ak dáma, ktorá sa hrdí láskou k deťom,  je partnerkou pána, ktorý chcel „údajne“ obrať štát o milióny, ak šéfom strany je človek, ktorý už v minulých voľbách nevedel vysvetliť financovanie strany a ďalší bol kamarátom majiteľa budovy, ktorá sa dá výborne prenajať daňovému úradu, ak kandiduje strana, ktorá sa odvoláva na Rázusa a pri tom kryje  kšefty cez nástenku s emisiami, tak potom si triezvy človek, volič povie „Tak dosť! Prestaňte nás kŕmiť heslami a sľubmi! Začnite sa správať ako politici a vyvoďte osobnú zodpovednosť!“. „Gorily, zobuďte sa a odíďte do minulosti!“

Viem, určite to ani po voľbách nespravia. Aj napriek tomu sa zajtra (dnes) musíme rozhodnúť či ísť voliť, ako voliť a koho voliť. Na to nám však nikto neodpovie. Jedinú možnú odpoveď im môžeme dať my, občania druhej kategórie, ktorým zostala aspoň štipka svedomia za budúcnosť. Politici nás volajú voličmi. Voliť pôjdeme, budeme si aj napriek všetkému vyberať a krúžkovať, ale s vedomím, že po voľbách sa náš hlas nestratí v stoličkách parlamentu. Každý za toho svojho poslanca bude držať stráž. To, čo zvolený politik sľuboval, musí svojim anonymným voličom každodenne predkladať na stôl.

Vyhlásenie voliča vo voľbách do NR SR 2012:

„Ústava mi nedovoľuje vyjsť z anonymity, ale vedz môj poslanec, že ako volič ti budem každodenne znepríjemňovať život pre nedodržiavanie sľubov. A keď to nepomôže, použijeme my, voliči príklady z histórie. Tá dala zákonite vždy za pravdu tým, ktorí nesedeli v poslaneckých kreslách, ale stáli na ulici.“

Ľubo Belák

Volič

9.3.2012