Už sa to malo začať. Mal vypuknúť boj, ktorý sa mal stať koncom jednej éri. Mala to byť hranica, deliaca zlú minulosť od ešte horšej budúcnosti. A jediné, čo bolo isté, bolo, že tento svet sa ešte len otrasie v základoch.

"Na tento boj sme čakali. Je naša chvíľa, máme šancu pomstiť sa. Sme na to pripravení?" hrubý a rozzúrený hlas generála sa ozýval ponad polia, ponad armádu agresívnych bojovníkov, ktorí stratili priveľa a boli odhodlaní odvďačiť sa za to rovnakou mincou.

"Pýtam sa, sme na to pripravení?" zareval ešte raz generál. A celou krajinou sa rozozneli hlasy tisícich vojakov. Ich súhlas bol rozsudkom. Ako jedna strana, tak aj druhá sa rozbehli a vypuklo to, k čomu sa Donarott rútil už tak dávno. Za šancu na lepší svet. Nie pre seba. Každí z nich vedel, že odmeny sa nedožije, no možno ich deti. Alebo možno až deti ich detí. No nádej to bola. Malá, pridrahá, no predsa len tu stále bola. Zaplatiť životom za niečo, čo nikdy nezískajú. Obetovať sa pre druhých. Pre tích, ktorí si to nakoniec možno ani nezaslúžia. Ktorí sa z toho neponaučia. Bude to len šedá škvrna minulosti, ktorá sa ich netýka. Každý bojovník videl niečo iné. Keď bežal  v ústrety svojmu nepriateľovi, v ústrety smrti. Jeden videl tvár svojej ženy, druhý svoje dieťa. A tretí možno videl len spomienky na svoj život, šiel si pre pomstu a tá ho hnala ku predu. Za živých, i za mŕtvych. Každý videl niečo iné, no ich cieľ bol aj tak rovnaký. A teda neznámi ľudia, ktorí nemali nič spoločné a inak by sa možno neznášali, teraz svorne bežali ku predu a bili sa jeden za druhého. Utvárali medzi sebou puto, ktoré ten, kto tam nebol, nemohol do tej istej mieri pochopiť. Nemysleli len na to, že možno ich ten človek zachráni alebo, že zomrie namiesto nich. V tej chvíli boli jednou rodinou. A rodina musí stáť pri sebe. Vtedy to pochopili.