Obaja, ja aj manželka, dostali sme včera chuť na karfiol, že nám ho pripraví k obedu na masle so strúhankou. (No to sme netušili, že karfioly „ si išli trochu oddýchnuť, asi k moru“).  Ono to tak býva, určite mi to dáte za pravdu, veď aj vám sa to mnohým stalo, že práve to, čo ste chceli kúpiť, tak ako na potvoru to nedostať – kúpiť – nie šlohnúť, lebo to by ešte šlo, (aspoň čo sa karfiolov týka, „súkromní podnikatelia“, ktorí nemajú svoje pozemky 24 hodín vkuse strážené „aspoň piatimi psami“, tí vedia veľmi dobre na čo narážam.)

  Už po návrate mojej polovičky „z našej tržnice“ sme začali uvažovať o špagetách, veď sme ich už dávnejšie nemali k obedu. No to by som nebol ja, aby som v nejakej maličkosti – videl veľký problém a tak som nasadol na bicykel a obehal „takmer všetky tržnice v meste“.

   Karfioly – vyhlásili štrajk, ako keby sa boli pod zem prepadli. (V duchu som si začal vyčítať, že predsa len som sa za nim mal vybrať skôr, lebo s najväčšou pravdepodobnosťou väčšina „Košičanov bude mať karfiolovú polievku“. No z môjho omylu  ma ľahko vyviedli samotní tržnici, lebo ich odpoveď bola stručná – ani minulý týždeň karfioly neboli!

  Reku, bol by v tom čert, aby som ja v Košiciach nezohnal jeden obyčajný karfiol. ( Veď sú ešte hypermarkéty).

 V Kauflande ho síce tiež nemali, ale mali tam nevľúdnych zákazníkov. A tu sa dostávam ku koreňu veci. (Spomenul som si, že mi treba ešte podať Keno a tak som si povedal, že jednou ranou dve muchy – veď aj tú sa dá podať Keno).

  Pri vypisovaní tiketu sa pri mne pristavil chalanisko, hádam 5-6 ročný a všimol si modrého pera uchopeného špirálovitou pružinkou na malom stojančeku. Pero chalaniska zaujalo, tak ho hneď uchopil a začal ťahať smerom k sebe. Pružinka už bola takmer celá napnutá, tak som ho slušne upozornil, kamarát toto nesmieš robiť, lebo to pokazíš – no nebol by som to ja – kto chce aj vychovávať!!! A toto mnohí ľudia nemajú radí a hlavne, keď sa im to vytkne na verejnosti.

  Faganova mama stála pred nami v rade, takže nemohla vidieť čo stvára jej synáčik, no vnúčikova prichádzajúca babička, (ktorá sa zdržala pri „zagarážovaní nákupného vozíka“) tá si tiež všimla to, čo jej malý miláčik robí, ale nezakročila.

  Moja výchovná metóda zlíhalá na celej čiare. (Vnúčikovu babku pravdepodobne museli na základnej - učitelia veľmi múčiť), lebo pri mojej ďalšej poznámke na adresu jej vnúčika, babka veľmi podráždene zareagovala: – No a čo také tomu spraví? – Videl som, že vysvetľovanie je tu zbytočné: – Tak som jej už len s napolí zaťatým jazykom odpovedal – pani najradšej by som Vás „niekam poslal“, ale to si skutočne radšej zatnem do jazyka. Jej odpoveď už bola o čosi ostrejšia: tam si môžete poslať svoju ženu! A toto všetko bolo iba pre jednu malilinkú poznámku pre jej vnúčika: Že toto môže robiť v materskej škôlke, tam sa môže hrať s hračkami, koľko sa mu zachce, ale toto pero nie je na hranie.

   Toto bolo moje prvé a veľmi závažné ponaučenie, že keď vidím niečo, čo sa nemá, tak sa mám otočiť na druhú stranu a nevšímať si to, lebo takto to robí väčšina Slovákov. (Zároveň sám sebe odpovedám na nevypovedanú otázku?! Lebo ty sám to už nezmeníš.)

  Moje druhé ponaučenie bolo pri Lidly, lebo ten bol mojou poslednou nádejou, kde ešte dostať karfiol. (A hurá mali, tak som kúpil dva. Druhy bude do zálohy v mrazničke).

  No moje druhé ponaučenie sa odohralo pred Lidlom na parkovisku. Sotva som stačil pri príchode oprieť bicykel k zábradliu (kde som si chcel uzamknúť bicykel) už pri mne stál Róm – takých 40 mohol mať a hneď spustil: dajte 10 centov, postrážim vám bicykel – musíte uznať, že to, čo som si pomyslel vôbec nesúvisí s rasizmom – ale už z môjho prvého ponaučenia som vedel, že mu nemôžem rovno po lopate povedať to, čo si myslím. Takže po miernom šoku som mu ukázal na bicyklový zámok, ktorým sa práve chystám bicykel uzamknúť a už iba konštatujem, že ja mu nič nedám, lebo bicykel mám čim uzamknúť. Hneď som  videl, že z mojej odpovede nie je dvakrát natešený, ale on sa ma ešte snažil obmäkčiť argumentom: No, ale viete (a ukázal mi to pantomimickým pohybom rúk), mi máme také veľké nožnice a vieme precviknúť takéto zámky. Falošne som sa pousmial a povedal som mu: Áno viem, lebo iba pred pár rokmi mi ukradli už dva takéto horské bicykle. (Jeden pred vrátnicou SBD II a to aj napriek tomu, že tam sa dvere takmer nezastavia. V budove som sa zdržal sotva 7 minút a namiesto bicykla som už našiel iba na zemi pohodený precviknutý môj klasický zámok s lankom potiahnutý bužírkou – a to bol primknutý ešte aj k mrežiam. Zhruba o pol roka na to – tým istým spôsobom, ale už z uzamknutého stojana pred Hypertescom mi ukradli druhý bicykel).

 Po mojom návrate k bicyklu aj s „šťastným nákupom“, už môj neodbytný dobrodinec stál vedľa môjho bicykla a znova spustil: dajte 10 centov (on si to asi vysvetľoval tak, že mu ich teraz bez problémov dám, lebo budem rád, že mi nik neukradol aj môj tretí bicykel) znovu som sa falošne pousmial a miesto toho, čo som mu v skutočnosti chcel povedať, tak som mu odvetil: bohužiaľ, tiež som nezamestnaný – takže „z kšeftu“ nič nebude. No ten sa nevzdával a hovorí, tak mi dajte hodinky, (uznajte sami vrchol najväčšej drzosti) a tak som sa znovu falošne pousmial a tomu dotieravcovi som položil otázku: A podľa čoho sa budem orientovať? (No musím povedať, že jeho odpoveď ma tak zaskočila, že sme sa na tom obaja rehlili, tak ako keby sme si práve v danej chvíli vypočuli jeden z najlepších vtipov Andera z Košíc). On mi totiž odpovedal: Ta podľa okuliarov. Preto som sa skutočne nevedel zdržať smiechu. No, keď som sa nad tým vážnejšie zamyslel, tak z jeho odpovede sa dala vydedukovať aj dvojzmyselnosť. Hoci to nie je veľmi pravdepodobné, ale, čo keď to myslel tak, ako ja: Keď videl monokel pod mojim pravým okom, (utŕžil som ho začiatkom týždňa, lebo som strkal nos tam „kam som nemal“, mal som nechať toho debila, aby svoju družku dotĺkol na smrť a ja by som teraz nemusel chodiť s monoklom pod okom), lebo slnečné okuliare som v tom čase mál iba povesené pod krkom na tričku. Takže ktovie či nenarážal na to, že keď budem mať aj druhý monokel, tak potom mi už naozaj „nebudú potrebné hodinky“, ale budem uprednostňovať tie okuliare. Laco