Tak sa cítim. Sedím tu a čítam titulky, čítam komenty a usmievam sa popod nos. Príde mi to celé také divné. Také,ako by to bolo veľmi dávno,čo som bola toho súčasťou.

Cítim sa ako babička,ktorá spoza záclony sleduje chichotajúce sa vyobliekané dievky z dediny ísť na muziku. Vie,čo ich tam čaká. Presne vie,čo sa tým dievkam premieľa v hlave. Vie,na čo myslia, v čo dúfajú, čo očakávajú. No vie aj to, že mnohokrát sa stáva aj čosi navyše. Že to nie je vždy o chichotaní a zdrobnelinkách.. Že každému dňu príde večer..

Babička sa otočí a zloží sa do svojho obľúbeného hojdacieho kresla. V zápätí zaspáva. Na jej tvári sa rozšíri mäkký úsmev,ktorý si ona neuvedomuje..

Sníva..

Je tam.. Mladá a krásna. Presne ako vtedy.
Je tam prvý krát. Nečudo,že púta pozornosť. Je iná,ako všetky tie opozerané devy,ktoré sú stálou súčasťou podujatí. Prišla so svojou sviežosťou a veselým smiechom. Táto chvíľa patrí jej. Vie to. A to ju robí ešte krajšou..

Zrazu jej pred oči predstúpi ON.. 
Ešte chvíľku sa usmieva. No úsmev postupne mizne. Vie čo príde. Dobre si to uvedomuje. Napriek tomu,že sa ON na ňu usmieva, dvíha ruku, chce ju pohladiť...

Babička sa prudko budí..
V očiach slzy,
na perách modlitba..

"Bože.. prosím..
dovoľ mi zabudnúť..

Prosím.. "