Autorom nasledujúcich myšlienok a citátov je Sully Prudhomme

   Nič nie je veľké okrem nekonečna. A keď hodnotíme ľudí a všetko ostatné, porovnávame len malé vaci navájom. A predsa, nič nie je malé, čo sa odlišuje od ničoty.

   Strach, ktorý sa ma zmocňuje pred nekonečným priestorom je objektívny, veľmi objektívny. Je v ňom čosi desivé. Čo je šialenstvom: pochybovať o tom, alebo tomu veriť?

   Nešťastím človeka je, že miluje pravdu a musí na ňu čakať.

   Oveľa viac by sme si vážili filozofické knižky, keby sme si mysleli, že v nich nájdeme na každej strane aspoň jednu myšlienku.

   Duša je pokojná, keď je uspokojené srdce. Preto je každá viera dobrá, pravá či klamná, ale nejakú potrebujeme.

   Nevyhnutnými vlastnosťami podstaty sú jej spôsoby bytia, druhoradými sú jej spôsoby konania!

   Prečo by nemohla byť hmota večná a prečo by sme sa báli pripodobňovať ju bohu, ak by jej, takpovediac, pasívna, ťahostajná a matreiálna výhodnosť poskytovala morálnu nadradenosť?

   Schopnosť rozoznať správne od nesprávneho nie je ani zďaleka taká dokonalá, ako rozoznať pravé od nepravého.

   Zo svojho hľadiska môžeme usudzovať správne, ale môžeme sa aj mýliť, lebo nevidíme všetko. Závery možno naozaj vyvodzovať správne, aj keď sú princípy nesprávne. Príčinou je prehliadnutie dôvodov, ktoré ich mohli modifikovať. I so správnym úsudkom sa môžeme pomýliť.

   Jedným z našich nedostatkov je, že nič nechápeme mimo priestoru; a preto nevieme, kde máme umiestniť stred rozumu. Nič podstatné, čo sa prejavuje v priestore, nie je bezrozmerné.

   Človek nemôže vedieť všetko a nepozná hranice toho, čo môže vedieť. Povedali sme, že človek je inteligencia, obsluhovaná orgánmi. Nemali by sme povedať, že je duša, zaťažená telom?

   Bolesť si určitými prostriedkami získa vážnosť, ktorá vyvedie z konceptu.

   Žijeme myslením a myslíme náhodnosťou.

   Slová srdce, duša a boh sa stali kľúčovými v reči poézie.

   Poslaním filozofie nie je opovrhovať životom - ale skôr výstrednosťami rozkoše bez lásky.

   Existujú dve ja, z ktorých jedno je raz lepšie, inokedy horšie ako to druhé.

   Svedomie je akoby prítomnosť kohosi druhého v nás. Čo takto protestuje proti osobnému záujmu? Ak nepripustíme v ja nijaký dualizmus, niet viac svedomia.

   Tak ty zomrieš: ale ten, kto ťa stvoril takú krásnu, je si naozaj istý, že ťa znova vzkriesi?

   Keď je človek nešťastný, cíti potrebu modliť sa k bohu, ale keď je šťastný, nikdy sa mu nežiada poďakovať.

   Ak modlitbu chápeme ako žiadosť určenú bohu, aby zmenil všeobecný poriadok sveta v náš prospech, niet nič absurdnejšieho. Ale ak je modlitba iba pozdvihnutím mysle k bohu a uspokojí sa tým, že bude hľadať mysľou i srdcom, ako sa má tento poriadok zachovávať v podmienkach, v ktorých sa nachádzame, je obdivuhodná; vtedy je dobrovoľnou jednotou inteligencie a zákona.

   Odlúčenie sa zdá byť v celom vesmíre podmienkou aktivity. Aktivita je tým výraznejšia, čím väčšmi sa odlúčenie chýli ku koncu, ale sotva sa pominie, nastáva odpočinok, spokojnosť, sýtosť, nehybnosť, aktivita prestáva účinkovať. Vzťahuje sa na gravitáciu, fyzické sily, chemické reakcie, lásku a na ľudskú aktivitu vôbec.