Súčasťou plánu, ako oslabiť vplyv Katolíckej cirkvi, bola tzv. Akcia "P". Išlo o násilné včlenenie Gréckokatolíckej cirkvi do Pravoslávnej. Jedným z prvých krokov bolo zatknutie biskupa Pavla Gojdiča a Vasila Hopka. Predstieraný Prešovský sobor sa uskutočnil 28. apríla 1950. Gréckokatolícka cirkev organizovaná do Prešovskej eparchie mala v tom čase 305 645 veriacich laikov, 301 diecéznych kňazov, 30 bohoslovcov, 27 baziliánov, 29 redemptoristov, 28 baziliánok a 72 služobníc.
Vzťahy s Vatikánom boli zmrazené postojom ministerstva zahraničia ČSR, keď 20. marca 1950 požiadalo pápežského internuncia Octavia de Livo, ktorého označili za "vatikánskeho špióna", aby opustil republiku.
Rok 1951 prešiel do dejín Cirkvi na Slovensku ako rok divadelného procesu s biskupmi a rok masového zatýkania kňazov a laikov. V dňoch od 2. do 15. januára 1951 sa konal súd v Bratislave "nad vlastizradnými biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom". Dňa 15. januára boli vynesené rozsudky. Biskupa J. Vojtaššáka (74-ročného) odsúdili na 24 rokov väzenia a 500 000 korún pokuty, 66-ročného M. Buzalku a 63-ročného P. Gojdiča na doživotie. Nasledovalo odsúdenie a väznenie biskupov Š. Barnáša a V. Hopka.
V lete predchádzajúceho roku sa dovŕšila izolácia ordinárov. Definitívny odchod vatikánskych diplomatov, likvidácia biskupského zboru, uväznenie veľkej časti kňazov, dosadenie ordinárov podľa kritéria štátu, hromadné zatýkanie angažovaných katolíckych osobností každého veku a spoločenského postavenia, ich dlhoročný pobyt vo väzniciach a pracovných táboroch, zničenie cirkevných organizácií a spolkov, zastavenie novín a časopisov, dokonca i farských listov, hlboko siahajúce zastrašovanie vytvorilo pre Cirkev ťažkú situáciu.
Keď sa v roku 1950 pri sčítaní obyvateľstva ku Katolíckej cirkvi hlásilo na Slovensku 82,75 % obyvateľov, bolo by sa dalo predpokladať, že úradní predstavitelia štátu si budú chcieť získať a udržať náklonnosť takého veľkého množstva veriacich občanov. Žiaľ, skutočnosť bola iná. Cirkev v nových pomeroch sa stala trpiacou a umlčanou Cirkvou. Drastickými zásahmi ju postupne obrali o jej najdôležitejšie vitálne inštitúcie. Biskupi, ktorí neboli väznení, boli izolovaní vo svojich rezidenciách a všemožne obmedzovaní vo svojej činnosti.
V Čechách a na Morave pôsobilo v tomto období 26 mužských reholí v 151 kláštoroch, čo bolo 1 503 rehoľníkov. Ženských reholí tam pôsobilo 32 v 502 kláštoroch, spolu 7 643 rehoľníčok. Na Slovensku bolo 16 mužských reholí v 96 kláštoroch, čo bolo 1 019 rehoľníkov, a 4 253 rehoľných sestier v 24 reholiach v 168 kláštoroch. Spolu teda išlo o 14 424 rehoľníkov v 98 reholiach a 917 kláštoroch.
Článok je z knihy Dejiny mojej Cirkvi (II. diel), Viliam Judák, 2004
Komentáre
Tak,a o Cirkvi Československej husitskej,