Tak o hlavnú pozornosť slovákov sa zaslúžila olympiáda v Pekingu a vojna v Gruzínsku. I keď aj domáci politici sa činili, Fico napríklad nadával na médiá, nadával na monopoly, bránil si Tomanovú, ktorá mala zas nejaký prúser. Ale asi by mal prísť aj s niečím novým, lebo toto je už otrepané a slovákov to nejak prestáva baviť. Vláda nám odsúhlasila nejaký ten finančný balíček na druhé a tretie dieťa, Izáka vymenili za nejakého Chrbeta a Kramplová tiež podáva demisiu, hoci chúďa ani poriadne nevie prečo. HZDS zas dostalo od nejakého dôchodcu v igelitke milióny a minister Baška sa rozhodol za milióny kúpiť vojakom maskáče. Tiež sa vo veľkom spomínalo na okupáciu v 68-om a poslanci špekulovali, či po Hlinkovi, by nemal dostať nejaký ten zákon, napríklad o zásluhách, aj Alexander Dubček.
Neobišli nás však ani nejaké tie tragédie. V Nitre nám zastrelili policajta, na festivale v Bohuniciach zabil blesk dvoch ľudí, v Madride v lietadle ich zhorelo cez 150 a v Libanone bomba v buse zabila 14-tich. V Čechách si užili najväčšie železničné nešťastie za posledné roky keď to rýchlik narval vo vyše stokilometrovej rýchlosti do padajúceho rozostavaného mosta, čo stálo sedem cestujúcich život. No a napokon sa k slávnemu New Orleansu priblížil hurikán Gustáv, odkiaľ obyvatelia už pre istotu zdrhli. Svet tiež opustil velikán Alexander Solženicyn a Slovensko stratilo herca Miška Dočolomanského.
No ale späť k onej slávnej Pekingskej olympiáde. Nový športový kanál, Trojka, sa tak strašne tešil na zahajovací ceremoniál, že mu pár minút ušlo, amíci však ceremoniál v telke nevideli vôbec a samotný Bush kritizoval Čínu ohľadom ľudských práv, čím jej pred zahájením pokazil radosť. Ceremoniál bol efektný, i keď potom vyšli na svetlo sveta také prúsery, ako virtuálny ohňostroj, či falošné spievajúce roztomilé čínske dievčatko, ktoré vlastne vôbec nespievalo.
Gruzínsky prezident Michail Saakašvili si povedal, že ho tí osetský separatisti s tou autonómiou nejako serú a keďže Putin si to užíval na olympiáde, rozhodol sa tvrdo zakročiť. Nepočítal však s Medvedevom, ktorý sa rovnako tvrdo rozhodol chrániť ruských občanov v Južnom Osetsku, prípadne i v blízkom Abcházsku, lebo aj tí mali také blbé reči o odtrhnutí. Po bleskovej vojne Saakašvilovi ostali len oči pre plač a kravata na žutie. Rusi uznali nezávislosť Južného Osetska i Abcházska odvolávajúc sa na Kosovo, čím z nejakého dôvodu nasrali amíkov i Európsku Úniu, ktorá je z toho akosi mimo a vôbec netuší, ako sa k tomu postaviť.