Prvý mesiac s E bol fajn. Taký zvláštny, ale fajn. Trošku to kazila moja blbá povaha. Nie vždy som sa ku nej správal ako som chcel. Obzvlášť výčitky. Vyčítal som jej veci, ktoré som nemal. Spočiatku. Potom som trošku dostal rozum.

Po mesiaci bolo prvé výročie, a žiaľ bohu aj prvá hádka. Minulý štvrtok. Mali sme byť spolu a na poslednú chvíľu to zrušila. Aj v piatok, aj sobotu. Nezvládol som to a povedal, že sa chcem rozísť. V afekte. Prekvapilo ma, keď povedala, že asi to tak bude lepšie. Taký zvláštny pocit vnútri, Veľmi zlý. Potom povedala, že to nechce. Stretli sme a a porozprávali a ostali spolu.

O 2 dni sa to zopakovalo. Tento raz som bol zlý ja. Bol som dosť protivný a keď som videl, že som ju tým otrávil, hučal som do nej ešte viac. Povedala, že asi by sme sa naozaj mali rozísť. Povedala, že keď to bolo medzi nami len nezáväzné, tak ma ľúbila. Ale od kedy spolu chodíme je to o ničom. A zrazu som stál a nechápal. Spýtal som sa jej, či to myslí naozaj. Ak povie áno, už nebude cesty spať. Povedala, že nevie. Rozprávali sme sa. Rozprávali sme sa ešte 2 hodiny a potom povedala, že sa nechce rozísť. Nech jej dnešok prepáčim. Že to bolo z jej strany tiež v afekte.

Prepáčil som, ale neviem to dostať z hlavy. Ten pocit, že ma dokáže nechať. Pocit, že keby som ostal včera ticho, tak dnes už zadaný nie som. Pocit, že čo keď možno mala pravdu, že to nikdy nebude úplne dobré. A výčitka, že keby som s tým v sobotu nezačal tak by sa to asi nestalo. Možno som potreboval facku, aby som sa spamätal a začal sa ku nej správať tak, ako si zaslúži. Len sa bojím, aby nám tieto posledné dni nezničili vzťah. Pretože spomienka na dva skoro rozchody tu ostala..

<< Predchádzajúce