Išla som s kamarátkou na autobus do mesta. Počas čakania si na kamarátkine plece sadla malá vrana. Bola zlatučká a nechala sa pohladkať, ale nejako nechcela zísť dole z pleca. Naokolo začalo pribúdať čoraz viac a viac vrán. Na Peťu si sadla ďalšia vrana a začali pribúdať ďalšie. Vyzerali vážne choro a občas mali vypadané perie alebo im viselo oko, vnútornosti, trčali kosti alebo len mäso. Odstúpila som o pár krokov dozadu radšej a vrany sa vrhli na Peťu a začali ju potom strašne oďobávať a ona umierala pomaly v strašných bolestiach. Keď som sa rozhliadla po okolí tak okolo mňa sedela ďalšia skupina vrán. Všetky sa na mňa vrhli a snažili sa ma zabiť. Ja som rýchlo niečo spravila s rukami, uvidela som svetlo a potom som už stála asi 2m od miesta kde som bola napadnutá. Svet bol zrazu celý nejako skreslený. Nejaká stará cigánka práve ukazovala ľuďom naokolo čo nahrala na mobil. Keď som to pozerala tak som videla seba ako sa na mňa vrhli tie vrany. Žena vravela že väčší masaker v živote nevidela. Prišla som k telám a tam boli 3-4 mŕtvoly. Jediná v dobrom stave bola moja. Zobrala som moje telo a postavila ho na nohy, ešte žilo ale bolo v šoku. Dotiahla som ho do nejakého špeciálneho autobusu, posadila ho a išla som na miesto niekam kde ma zasa spoja s telom. Vrátila som sa už vcelku naspäť na miesto kde bývam. Všetko naokolo bolo iné, zmenené, rozpadnuté a dookola ležali mŕtvoly. Ale ľudia akoby nič nevideli. Stále chodili do roboty, stále sa niekam ponáhľali a nevideli svet naokolo. Boli zahľadení do seba a nahovárali si že všetko je fajn. Zo svojho sveta sa zobudili až keď niekoho v blízkosti napadli vrany. Ak napadli ich tak už bolo neskoro. Pokiaľ sa po ulici premávalo len zopár vrán tak bol celkom pokoj, ale keď sa zjavil veľký mrak tak všetci utekali kade ľahšie. Tieto krvilačné čierne stvorenia totiž devastovali všetko naokolo čo im prišlo pod zobák. Zabíjali a žrali sa aj medzi sebov. Jednoducho preferovali zákon - Silnejší prežije! Keď priletel húf vrán tak som rýchlo vbehla do otvorených dverí a za mnou ešte pár ľudí. Rýchlosťou svetla sme uzavreli všetky otvory a východy. Za dverami sa ozývali už len zúfalé výkriky a buchot trpiacich ľudí ktorý nestihli utiecť. Keď všetko utíchlo tak som sa poobzerala dookola. Boli tam dve mladé ženy, jedna staršia, jeden starý bradatý chlap a jeden mladý típek ktorý bol majiteľom priestorov. Nachádzali sme sa v malom butiku s oblečením. Majiteľ najprv nevedel o čo sa jedná, bol naštvaný a chcel vysvetlenie. Tak sme mu to všetci pekne vysvetlili že vonku sú šialene vrany, ale on nám aj tak nechcel veriť. Začal nadávať že to je blbosť, že sme mu narobili veľkú škodu a že mu to máme preplatiť všetko. Samozrejme sme odmietli. Naštval sa a chcel si ísť pre mobil do auta. Snažili sme sa ho zastaviť ale on nám vykĺzol a vybehol rovno vedľa do garáže kde už stál jeho milovaný mercedes. Bol zaprášený od prachu z vonku ktorý sa na ňom pri tých masakroch na zbieral. Utrel svojho miláčika a už aj vyberal mobil že ide zavolať políciu. V tom sa zas samozrejme objavili vrany. Chytili sme ho za ruky a ťahali dnu, lenže vrany boli rýchlejšie a v prevahe. Vytiahli ho von ešte aj s jedným mladým dievčaťom a my ostatný sme rýchlo zavreli garáž aby sa nedostali k nám. Cez malú dierku bolo už len vidno ako ich vrany roztrhali na kusy. Mŕtvol stále pribúdalo a vrany boli nenásytné. Neustále musel niekto dávať pozor na to či sa nechcú dostať dovnútra. Takto sme boli zatvorený v tom butiku už niekoľko dní a už na nás doliehala ponorková choroba. Chlapík sa tam hádal a frflal do všetkého čo niekto urobil pričom on sám sa nemal k žiadnym činom. Ja a ta mladá blondínka sme si chceli obliecť niečo z butiku bo naše šaty boli pomerne už zničené ale staršia pani nám to nedovolila, tak sme ju na deň priviazali k stoličke nech nám dá pokoj. Takto to išlo ešte pár dní. Keď sa to vonku ukľudnilo tak sme začuli búchanie na dvere a krik o pomoc. Bol to starší plešatý pán. Rýchlo sme ho pustili dnu, dali sme mu najesť a on nám potom povedal že ako prežíval posledných pár dní vonku, ako sa všade skrýval a ako sa mu podarilo zabiť zopár vrán. Na chvíľu sme mali zasa kľud, ale dochádzali nám už zásoby jedla a postupom času sa všetci začali správať ako tie vrany. Jedlo si každý už radšej skrýval, ale keď bol prichytený že niečo konzumuje tak bol okamžite napadnutý druhými a vtedy sa začal boj o jedlo. Bolo to ťažké a už sme sa každý pozerali na toho druhého ako na jedlo a nie na človeka. Napadlo ma že neďaleko býval obchodík z jedlom, ale len tak som vybehnúť nemohla. Všetci si ako zázrakom spomenuli že majiteľ tu má ešte mercedes, že mám ísť na ňom. V živote som nešoférovala a tak keď som nasadla tak som si najprv zistila kde sa čo nachádza a ako to funguje. Keď bol vonku pokoj tak otvorili garáž a ja som samozrejme hneď vletela do kríkov. Ale potom som na to nejako prišla a išla som do obchodíku. To som ale nerátala s autami ktoré boli rôzne porozhadzované po ceste. Obchodík bol kúsok síce, ale už sa blížil čierny mrak a tak som rýchlo vybehla a utekala do obchodu. Tam to vyzeralo akoby sa nič nikdy nestalo. Pobrala som nejaké základne veci ako chlieb, múka, mlieko a potom čo som už uvidela. Musela som čakať pri pokladni a to ma znervózňovalo o to viac o čo dlhšie sa tam predavačka veselo bavila s nejakou babkou. To som už nezvládla po chvíli a začala som kričať na predavačku že ako si dovoľuje tu vykecávať tak dlho keď v rade je ešte veľa ďalších ľudí. Ale ona len na mňa zazrela že ako si to vôbec dovoľujem ju vyrušiť keď ona s niekým komunikuje. To už vybehli aj slzy a ešte viac som kričala že mne tam umierajú známi od hladu, že ja nemám čas tu čakať kým sa jej bude chcieť. Tak sa nasrala a všetko mi rýchlo nablokovala. Chýbalo mi sprostých 20 centov, ale to sa už predavačka do mňa pustila a začala mi nadávať že prečo vôbec chodím do obchodu keď nemám dosť peňazí. Asi meter odo mňa som uvidela okienko v ktorom sedel Marián a predával syry. Išla som rýchlo za ním, pričom som bola v rozpakoch že čo tam on vlastne robí, a vypýtala som si od neho 20 centov. On mi ich samozrejme pohotovo dal a ja som utekala zaplatiť účet. S nákupom som sa ešte zastavila pri Mariánovi, dala mu pusu a poďakovala mu. Samozrejme som mu povedala že keby niečo tak nech sa zabarikáduje v tom okienku, ale nechápal prečo. Tak som mu len povedala že ja sa ešte vrátim, ale nech tam ostane. Na ulici sa nachádzalo pomerne dosť vrán a tak som rýchlo utekala do autobusu a naštartovala som ho. Keď som sa s ním už rozbehla tak ma prenasledoval húf vrán. Snažila som sa pridať, ale to sa ma už vrany snažili zosunúť z cesty. Narazila som s ním vedľa garáže a utekala dnu aj s vecami. Len tak tak zavreli za mnou dvere, ale predsa len sa dostalo pár vrán do vnútra. Tie sme bez problémov zabili. V butiku som už vyložila všetko jedlo. Išla som pozrieť za ľuďmi ale čakal ma strašný šok. Bola tma a občas blikla žiarovka. Na pulte ležali dve mužské odseknuté hlavy. S hrôzou v očiach som pozrela na ženy, tie sedeli v kúte s nožmi a krájali končatiny. Opýtala som sa čo to má znamenať. Ony na mňa pozreli ale v ich očiach nebolo už naozaj nič ľudské. Postavili sa a úplne ako keby sa nič nedialo tak povedali že ich zabili. Boli hladné a nechceli si nechať rozkazovať od chlapov. Jednoducho sa zbavili zbytočného a využili to na mäso. Nevedela som čo si mam o tom myslieť. Skovala som sa za pult a bola som radšej ticho, ale pre istotu som mala po ruke veľkú kovovú tyč na sebaobranu. Tá mi bola nakoniec zbytočná, lebo ženy sa začali hádať o lepší kus mäsa a navzájom sa zabili. V strachu som tam presedela ešte pár dní. Dlho sa už nič neozývalo a butikom sa šíril mŕtvolný puch. Vyšla som von a videla som vrany... mŕtve vrany... Všetko bolo mŕtve a ja som ostala úplne sama.