Nedávno ma pochytila Ničota. Prázdno, mdlo, ani sa smiať ani plakať, ani kričať ani mlčať. A pocit zimy. Zapnúť si televízor?  Nie, cítim, že toto by  moju Ničotu len potešilo. Pustíť si džez ? Pohrávam sa s  myšlienkou. A spomeniem si na môj  nový  objav, ktorého cédečko som si kúpila nedávno na jednom  koncerte. Zdôrazňujem - môj nový objav. Lebo gitarista je objavený už dávno. Vložím teda CD do prehrávača.  Stlmím svetlo.

     Zaznejú  čisté, dlhé gitarové tóny. Posadím sa na obľúbený  šamrlík  pred ohnisko, pokrčím pár novinových stránok, poskladám ich na rošt, obložím drievkami a zapálim. Okuliare si položím na kozubovú rímsu, aby nezmozaikovateli  ako tie posledné a pozerám do ohňa. Polienka sa rozhárajú, blikajú, gitara hrá pomalú, chladivú melódiu za sprievodu činel a ja mám pocit, že som v ďalekej pustatine,v hlbokom lese, kdesi na samote a viem, že musím  prežiť. A zvláštne, moja Ničota akoby sa bola vyľakala, začína ma opúšťať.

   A činely tu buchnú, tu šumia ako mohutný les, gitara vydáva čoraz kvílivejší tón a ja jasne vidím ten červený obzor nad severskou  pustatinou. Oheň plápolá čoraz viac, mne je teplejšie, a keď nečakane zaznie skladba s názvom Tanec, aj ja sa začnem kolísať, vstanem a pohupujem sa z kroka na krok. Pri poslednej skladbe pominie moja Ničota kdesi ďaleko a ja spolu s mojim gitarovým objavom porúčam Ničotu ohňu, pustatine, polárnej žiare a hlbokému lesu.