Asi pred dvomi hodinami som prišla z práce a utekala som zaniesť ešte nejaké podklady  - asi o tri činžiaky ďalej. Pri vchode, kam som mala namierené som uvidela nádherné, 7- mesačné šteniatko čivavky na vodítku. Bola s ňou taká pani v stredných rokoch, tiež veľmi milá. Neodolala som (sestra má už druhú čivavu a som na ne zaťažená) a sklonila som sa k tomu hnedému možno 1/2 kilovému zázraku. Chcela som si ho (neskôr som zistila, že je to on a volá sa Ri(c)ky) pohladkať. On sa mi však začal štverať na kolená a keď sa mu to podarilo, nádherne ma "vypusinkoval". 

Viem, že šteniatka nemajú problém vrhnúť sa do náručia komukoľvek, kto je ochotný ich privinúť, ale vzalo ma to minimálne natoľko, že som o tom musela napísať.