Jedného pekného dňa ...

som sa potĺkala (štvrtá sprava v desných šatách z bratislavského village-look krámu Twiggi, wibramách, s ruksakom a modrobielym hidžábom) po elegantnom isfahánskom Bazárče Boland. Vľavo bol obchod s isfahánskymi obrusmi  (zopár ich je tam vyvesených, vidíte ich?). Všetko krásna práca. A povedala som si, že taký jeden chcem a keď raz budem mať veľký stôl aký som videla v dokumentárnom filme o Bolka Polívku bývalej manželke Chantal Poullain, bude na ňom isfahánsky obrus. Lenže som to nechala naneskôr, že sa tam vrátim, ale nájsť v bolandskom labyrinte znovu nejaké konkrétne miesto je nemožné a aj tak sme sa už pakovali ďalej ... no proste som odišla bez isfahánskeho obrusu. Nevadí, prídem nabudúce, kúpim obrus a potom doma aj veľký stôl ... no ale poznáme tie nabudúce. 

Dnes som si na pošte prevzala balíček a v balíčku isfahánsky obrus. Presne TEN.

A tak sa u nás podvečer konala slávnostná premiéra na malom stole, lebo veľký ... nabudúce.

Kocúr Šunkes opustil veliteľské stanovište zistiť, že čo to ...

... a neveril vlastným očiam. Mandala uprostred.

TY mi nehovor, že mám z obrusu okamžite vypadnúť.

vrr vrr vrrr, na takýchto vylihujú perzské mačky ...

... na takýchto perzské mačky spia a spieva im k tomu Fateh Ali Khan. Napríklad aj tú Data ke ghulamon ko.

(Stôl nie je AŽ taký malý, to Šunkes je prerastený na polopumu.)

Naša domácnosť ďakuje veďvšetciviemekomu a konečne má dôvod poobzerať sa po väčšom stole.