"Bla bla bla..."

Počujem to všade, počujem to často. Prázdne slová, prázdne sľuby.
Už ma unavuje s úsmevom predstierať nadšenie, keď viem, že všetko je obyčajná ilúzia.
Občas by som čakala, že niekto bude čítať medzi mojimi riadkami, že niekto odomňa započuje i nevyslovené. No čakám márne.
Stále dokola. Každému je jedno.
A pritom... nosí ich každý - masky. Tak prečo nikoho nenapadne, aspoň sa pokúsiť na chvíločku nahliadnuť pod masku toho druhého? Stačí ju len nežne nadvihnúť a možno uvidíte viac, než by ste kedy mohli očakávať.
Asi to je to. Strach. Nik nechce vedieť viac, ak mu to neprinesie pozitívnu skúsenosť. A to riziko tu, bohužiaľ, je.