Kedysi. So slzou v oku nemo zaspomínam na chvíle, kedy som na môjho miláčika mohol vrhnúť viac než len letmý pohľad pri pravidelnom venčení na miestach pokoja a výhľad mi nezacláňal nenávidený chlpatý polmesiac.Kancelársky život svojstojnosti (a dôstojnosti) môjho tela vonkoncom neprospieva. Nachádzam sa na pomedzí s prízvukom na medzi. Medzi dierkami... Opaska.

 

Poznáte to, človek je pritlstý na to, aby si opasok zapol na dierku, ktorá by presne vyhovovala nepadavému stavu nohavíc, ale stále prichudý na tú poslednú, ktorá chráni slobodu voľných ramien pred zotročením vilnou mocou trakov. Nutnosť však káže využiť služby poslednej a vôľa v aliancii s gravitáciou útočia na upravený vzhľad vašich bedier. Nedá sa ujsť. Och, krutý to osud. Ambivalentnosť.

 

Život medzi dierkami je skrátka ťažký. Plný neistoty a skrytých prísľubov. A istôt. Že bude horšie. Snáď však až časom.