Plavil som sa tíško tmou,
držiac v rukách osud človeka.
Strácal sa mi s rannou hmlou,
keď v diaľke šakal narieka.

Sedela si blízko mojich nôh,
a jemne si ma hladila.
Keď ticho preťal diablov roh,
a ty si v ohni zhorela.

Ostal s teba iba popol,
aj ten vietor rozfúkal.
A ja nemý temný posol,
som sa ticho rozplakal.

Čierna slza v čiernom oku,
tíško smutne páli.
Oheň v tomto slanom moku,
do noci mi žiari.

V tme je vidieť krásne hviezdy,
jemné zrnká tvojho popola.
Na nebo sa túžbou vzniesli,
tam láskou opäť zahoria.