Výtvor ľudskej činnosti sa stáva umeleckým dielom až keď má diváka. Umenie je veľmi relatívny pojem. Zahŕňať by však malo všetko to, čo poteší ľudskú dušu. Mňa potešia básne od Jacquesa Préverta, hudba Phila Collinsa, obrazy Salvádora Dalího. A čo poteší vás?

  Možno to, čo mňa. A možno nie. Možno vôbec nie. Môžete moje obľúbené umenie považovať za nepekné. Za škaredené. A nemusíte  ho vôbec zahŕňať medzi umenie. Dnes má už každý výtvor ľudskej činnosti šancu a nádej, že sa stane umeleckým dielom, teda, že bude mať diváka. No predsa má umenie hranice, ktoré sa však dnes pomaly stierajú. Napriek tomu sú tam. A vždy budú. Tak ako by bez škaredého nejestvovalo pekné, tak by bez komercie neexistovala nekomercia. Teda umenie. Prečo komercia vylučuje umenie? Nie vždy je to tak. Z času na čas sa stane medializovaným aj niečo, čo je umenie. Niekedy sa obrovskej reklame a popularite teší aj umenie. Niekedy. Inokedy je tu komerčná komercia. Niečo, čo nespadá do kategórie  škaredého a ani gýču. Je to niečo, čo príde a zrazu to všetci poznajú. A väčšina po tom túži, obľubuje to, baví sa na tom, sleduje to. Dnes je už v umení možné všetko. Umenie rado poteší ľudskú dušu, rado na seba upozorňuje a aj šokuje no...nie všetko, čo šokuje je umenie. Nie všetko, čo je obľúbené, sledované, hrané, kupované je umenie. Umenie je vždy to, čoho je menej. Niektorí ľudia ho k životu potrebujú ako soľ, iní tak akurát a žiaľ niektorí vôbec. No prečo niekto, kto ma rád primitívnu zábavu ju vždy nájde a niekto hľadajúci umenie je často neúspešný? Nie preto, že väčšina sveta kráča s davom, ktorý vedie...reklama a komercia, či skôr ľudská hlúposť? To už nechám na vás. Prečo sa ľudia dobre zabávaju na niečom, čo druhých skôr znechutí? Najvhodnejšie vysvetlenie je asi to, že každému sa páči niečo iné. Je dobré, že každý máme právo na vlastný názor a vkus. Je dobré, že žiadny program nie je povinný a každý má právo na výber. No je smutné, že umenie musíme doslova hľadať niekedy až s lupou. No predsa len to hľadanie stojí za to. Umenie prekvapuje. Prinesie to, čo nečakáme, objaví sa tam, kde by sme ho možno ani nehľadali. Možno ani nepotrebuje viac reklamy. Je skromné. Vie, že vždy sa nájde niekto, kto vystúpi z davu a nájde ho. Ešte stále sú na svete ľudia, ktorí nemajú radi masy ľudí a neuspokoja sa s niečím priemerným či podpriemerným. Ľudia, ktorí sa neboja vytvoriť si vlastný názor a neprečítať si ho iba z novín. A pritom ho nikomu nevnucovať, len ho smelo prezentovať za vlastný. Páči sa ti? Nie? Nesúhlasíš? Nevadí, ja si za tým stojím. Stáť si za niečím je pekné. No treba  aj vedieť za čím to vlastne stojíme. Ak nemá náš postoj vyjadrovať naše skutočné myslenie a názory, tak nie náš vlastný. A teda nie je náš. Opät je to iba psychológia davu. Diaknóza celkom bežná a jednoducho liečiteľná.
Schopnosť vyberať si a nebáť sa kritizovať máme každý. No nie každému z nás sa chce a nie je lenivý. Najmodernejší postoj dnes je pasivita. Nemo sa prizerať všetkému, brať svoju dennú porciu masového akože umenia, byť spokojný, hrdý na svoju akože  originalitu a pritom sa len hlúpo podobať zvyšku sveta. A je na každom z nás či chceme byť až tak veľmi moderní. Nie je smiešne mať nejaký názor iba preto lebo ho majú ostatní? Je až také zlé byť niečím výnimočný a trošku iný?

  Som rada, že si nemyslím to, čo ostatní, že dokážem povedať svoj názor, i keď ma za to nemiluje celý svet.Som rada, že mám odvahu aspoň sa pokúsiť nekráčať s davom, že nie som lenivá zamýšľať sa nad tým, čo pozerám či čítam. Neľutujem ani sekundu života venovanú umeniu, či snahe nájsť ho. Berie to veľmi veľa času, no dáva mi to dobrý pocit  a šťastie, ktoré niekedy darmo hľadám inde. Rada si kladiem otázku či  je niečo umenie a rada ho hľadám. A vy?