patrí k nim aj Katyň - miesto, ktoré mnohí nazývajú prekliaté. Škoda, že pompeznosť pohrebu prezidentského páru prekrýva hĺbku tragédie, ktorá sa k tomuto miestu viaže.
Spomínam si na jeden film z detstva - A rána sú tu tiché. Vtedy som pochopila, ako dokáže dušou človeka zatriasť cudzie nešťastie. Ten film vo mne zanechal veľmi hlbokú stopu - ale to sa podarilo viacerým ruským filmom.

Prajem ti pekný deň...

veľmi pekne si to opísala, tak isto aj každý z nás vnímali sme tieto udalosti s pocitom veľkého smútku. Ale kto je vinný?
Osud ? Či neuposlúchnutie, alaebo iný príkaz?

čo je blízke, posudzujeme hlbšie...aj sa hovorí, že pamäť človeka je milosrdná, odstup času robí svoje.
Film, čo spomínaš, aj na mňa pôsobil nesmierne sugestívne, lebo bol osobný, tak blízko k človeku - podobne ako film Žeriavy tiahnu alebo Balada o vojakovi...Sú knihy a sú filmy, ktoré sa nedajú vymazať z pamäte -
Srdečne Ťa pozdravujem D.

za mnohým, čo sa ľuďom stane, stoja ľudia. Niekedy sa k nim pridá zlá zhoda okolností... ale v prípade tej prvej - vojnovej Katyne - to je zložitejší problém - odplata za predošlé krivdy?, strach pred silou vojska, ak by sa zjednotilo a dostalo ku zbraniam?, manifestácia sily?,...
ktovie, či by sa našla jednoznačná odpoveď. Pojem kolektívnej viny a kolektívneho trestu - už Biblia ponúka príklad v správaní Herodesa. A koľko príkladov mapujú ľudské dejiny - hrozné len pomyslieť...
Je mi smutno z takýchto myšlienok. D.

Posledný odkaz mysle, posledné zvolanie bolo .... "MAŤ"