Ubehlo niekolko hodin odkedy som sa dozvedel, ze je mrtva.
Najskor som mal pocit, ze sa von odrazu zamracilo.
Potom ten pocit nevniknutelne padol do mojho vnutra a rozhostil sa po celom tele.
Mrtva.
Jeden z poslednych ludi, u ktorych by som cakal predcasnu (naozaj?) smrt.
Pocitil som smutok a vydal som sa hladat podrobnosti.
Precital som zmes jej najvystiznejsich citacii a pocity sa zacali menit.
Akoby sa cas vratil spat.
Rozpomenul som sa na jej usmev, vaznost tichych chvil, predstavil som si jej este pomerne mladu dceru (aj ked som ju nikdy nevidel).
Spomenul som si na to, co vo mne zanechala, na cesty, ktore mi otvorila.
Bola mi akymsi neodmyslitelnym kazdomesacnym idolom, ked som si vo Vitalite precital jej kratky a trefny clanok.
Teraz je prec.
A s nou vsetka minulost jednej bytosti na tomto svete.

Dnom sa nesie ticha spomienka na jej telesnu schranku, ktora skytala ohromnu neviditelnu inspiraciu.

Nemozem povedat, ze patrila k mojim oblubencom.
Mozem povedat, ze patrila k ludom s neutralnym imidzom.

Zvlastne na tom je, ze nam beztak chyba.

Zbohom.
Zbohom Natasa Vamosova, redaktorka a spoluvydavatelka casopisu Vitalita.
Zbohom Natasa Vamosova, inspiracia a osobnost.
Zbohom Natasa Vamosova, ludska bytost.

Vitaj Natali.
Vitaj do noveho levelu :-)