Každý z nás sa vo svojom živote musel vysporiadať s malými, alebo veľkými prehreškami, no malý Števko bol na takéto prehrešky naozaj preborník. Nestačilo, že všetko, čo našiel v dome a vo „varštáte“ (čiže ockovej dielni), muselo prejsť jeho rukami a skušal a skušal, kým sa mu nepodarilo niečo pokaziť, alebo úplne rozobrať. Jeho zvedavosť o svet okolo bola taká veľká, že veľakrát riskoval zdravie a celistvosť svojich rúk, nôh (aj uší), len aby prišiel „na koreň veci“. Azda sa mu jeho osem, či deväť rokov zdalo postačujúce nato, aby konečne ukázal ockovi „aký je on chlap“!!!. Kedže sa mu odmalička motal popri nohách (skoro ako ja), orientovať sa v jeho dielni nebol pre neho žiadny problém. Vedel, kde má hľadať klince, kladivo, dláto, či pílku na drevo, veď si to popri ockovi už „odskúšal“. V ten deň, keď ocko dostal skoro svoj „prvý infarkt“ (o ktorom nevedel) sa malý šikovník zásobil klincami a kladivom a pobral sa do drevárne. Klát postavený uprostred s veľkým priemerom, bol dostačujúci na skúšku jeho sily a mužnosti...

Pomaly a s kľudom skuseného „drevára“...(mamka ho aj tak nehľadala, keď varila obed a okolo nôh mala najmladšiu dcéru)...bral do rúk jeden klinec za druhým a postupne ich všetky zatĺkol do veľkého kláta.  Veľmi sa mu to páčilo, veď už sa dokázal „oháňať“ kladivom bez jediného omylného uderu, preto sa ani s touto „prácou“ neponáhľal. Mamke sa zdalo po dvoch hodinách, že ten Števko je nejako nebezpečne dlho preč a ticho, preto sa vyklonila z kuchynského okna a zavolala naň. On sa iba s úsmevom a kladivom v ruke objavil v dverách drevárne a mamku to uspokojilo, keď videla, že synček sa "hrá" na dvore. Celý zvyšok dňa prebehol pokojne až do chvíľe, kým ocko nešiel po návrate z práce gazdovať. Jeho rituál okolo hospodárstva som poznala časom naspämať a tak si viem dokonale predstaviť jeho vtedajšie „kroky“... Po "úprave" maštale od rána a nakŕmenia sliepok, ktoré sa ako „sliepky sprosté“ motali ockovi pod nohami, vošiel gazda do svojej drevárne, že narúbe mamke drevo na večer a na zajtrajší deň...Ozvala sa tupá a „kovová“ rana, keď ostrá sekera dopadla na Števkovu „prácu“ a nasledoval hlasný výkrik nášho ocka!

 „Sto bohov bohových, Boha Vášho bohového, ktorý ste tu natrepal do kláta toľko klincov?!!!“ ...(toto bol naozaj vrchol jeho hnevu, akonáhle sa v našom dome rozliehali tieto slová).

Nezostávalo mu veľa možností, ktorí z nás štyroch to asi mohol byť! Veď Helenka s Majkou sa väčšinou hrávali spolu s bábikami, a najmladšia Vierka by asi ťažko dokázala natĺsť toľko klincov sama vo svojom prvom roku života!...Zostávalo to iba na jedinom synovi, ktorý počujúc ockové bohovanie, vedel, že týmto asi nedokázal ockovi, „aký je on chlap“... Či sa už konala, alebo nekonala poriadna „pochvala“... sa nedokázal dodnes priznať ani samotný Števko, ale keďže rúbať drevo bolo nutné každý deň, nezostávalo ockovi nič iné, iba povyťahovať tých pár desiatok klincov z kláta, nabrúsiť odznova sekeru a dokončiť povinnosti gazdu... (myslím si, že ten dlhý čas Ti starký náš,  dokonale postačil na ukľudnenie „svrbiacej“ ruky).

A náš „veľký, malý chlap“ sa radšej v ten deň rýchlejšie pobral do postele, aby sa nemusel stretnúť s „bohom pomsty“! Mamka sa už postarala večer vysvetliť ockovi, že synáčik  to tak nemyslel, ...veď počkaj,počkaj, keby ona vedela, ako pekne sa synček "hrá“!?

Keby sa dalo povedať, že všetky problémy, ktoré Števko spôsobil svojim malým rozumom rodičom, (ale hlavne ockovi)  povedala by som, že ho to  odradí od podobných činnosti, no opak bol pravdou.

Ani po takomto nezdare dokázať ockovi, akého má už veľkého chlapa v dome... neupustil syn od možností montovať a zatĺkať, či vystrúhať z dreva to, čo si zaumienil. Veď dobre vieme, že jablko nepadá daľeko od stromu, tak neviem, ...čo si zakaždým toľko bohoval starký? ...Zatĺkal si Ty, zatĺka aj syn...stačilo by len porovnať, ktorí z Vás dvoch je šikovnejší?!?!