Neviem, čím to je, ale dni sa míňajú za dňami rýchlejšie ako by mali. Leto sa sa dostáva pomaly do druhej polovice a s ním aj všetky letné radovánky. A to, čo sa deje s niektorými ľuďmi, mi nedáva zmysel.

     Sedela som doma a čakala, kým zazvoní telefón. Ozve sa alebo opäť budeme obaja trucovať doma? Ešte stále sme nemali doriešené problémy z pred pár týždňov. Už je to štrnásť dní, no mne sa to stále vidí ako včera. Odišiel tak rýchlo ako prišiel ... a s ním aj jeho vysvetlenie. To pre istotu neprišlo vôbec. A tak som čakala ... Nervozita mi prúdila v celom tele a ja som nevedela, čo skôr. Vonku pršalo a ja som stále čakala na jednu hlúpu SMSku, ktorá mi mala oznámiť, kde a kedy sa stretneme. Je to tu ... dnes ho uvidím po tak dlhej dobe. Rozochvela som sa ako taká najväčšia pubertiačka. Ako keby som mala opäť 15 a na krku prvú skutočnú lásku. Stále je to pre mňa človek, ktorý je niečím výnimočný a pritom tak vzdialený.

     Po dlhom večeri a chvíľach strávených v jeho náručí, som sa opäť ocitla doma ... sama ... a bez vysvetlenia. Jediné, čo padlo ... a to aj tak na margo mojich hlúpych otázok bola veta, ktorá znela do ticha tmy. "Ty ma nemáš rád!" Jeho ruka prestala razom sledovať krivky môjho tela. Pozrel sa na mňa a odvetil ... "Nebuď hlúpa, veď ja Ťa mám rád." Tak túto vetu som od neho počula prvýkrát a možno aj posledný.

. . .