Márius pomáhal rozkladať stan dvom vojakom s ktorými v ňom prespával. Trmácali sa po cestách už tri dni. S Castiou skoro nehovoril ak nerátal strohé pozdravy keď sa ráno vídavali. Už chcem ísť spať. Vírilo mu v hlave, keď do zeme zapichoval posledný kolík. „Márius.“ Ozval sa spoza neho drsný hlas veliteľa Berna. „Áno.“ Unavene odvetil Márius. „Dúfam, že si plný síl! Dnes na teba vyšla nočná služba pri ohni. Budeš pri ňom bdieť až do rána.“ Povedal chladne veliteľ a uprel na Máriusa spýtavý pohľad. To si asi robí srandu, povedal si v duchu Márius, dnes? Prečo práve dnes? Smutne sa spýtal vo svojom vnútri.„Áno pane.“ Pokorne dodal a zvesil hlavu. „Nemaj strach“ ,povzbudil ho veliteľ a položil mu mohutnú ruku na rameno, „To zvládneš zajtra cez deň si pospíš vo voze z jedlom.“ Priateľsky dodal Bern a pobral sa preč. „Aj s prekliatym cestovaním, s Johnom bolo tak dobre žiadne stráženie ohňa ani nič podobné. Len ničím nerušený spánok...“ hromžil si Márius popod nos a pomaly sa chystal na svoju stráž. Noc bola chladná no od ohňa prúdil teplý vzduch ktorý Máriusovi vôbec nepomáhal v jeho snahe nezaspať. Čo asi robí matka, alebo John. Ako sa vodí Amélii. Začína mi ten môj otravný brat chýbať. pousmial sa v duchu Márius. Jeho pohľad zaujali tancujúce plamene. Ich farby sa striedali od jasno červenej cez žltú až k modrej. Neuveriteľný tanec plameňov mu vyčistil myseľ a jeho myšlienky sa spomaľovali, až nakoniec úplne zmizli. V jeho mysli zavládol úplný pokoj. Márius sa pousmial cítil sa neopísateľne dobre. Jeho pocity mu pripomenuli západ slnka, deň pred ich odchodom a on si spomenul na prvé stretnutie s Castiou. Na jej žiarivý úsmev, hladké vlasy a na jej omamnú vôňu. Nikdy som sa moc o dievčatá nestaral, ony sa neustále zaoberali mojim bratom. Ale Castia... vzdychol si odvrátil pohľad od ohňa. Ticho všade naokolo bolo ticho. Zvláštne ,pomyslel si, niečo mi to pripomína. V tej chvíli sa mu neuveriteľne rozbúchalo srdce. Spomenul si na potýčku v lese, kde skoro John prišiel o život. Vyskočil na rovné nohy kde je kto? Opýtal sa v panike sám seba. Celý tábor bol ak mŕtvy. Márius vystrašene blúdil očami po okolí. Jeho ruka mu mimovoľne skĺzla na rukoväť krátkeho meča ktorý dostal spolu z brnením. Keď si to uvedomil pozrel na svoju ruku a zatriasol sa Dokážem to? Dokážem vziať život? Na ďalšie otázky nebolo času. Pri jednom voze sa pohol tieň. Márius vytasil meč a postavil sa naširoko. Ruky aj nohy sa mu triasli. Čo je to? Pýtal sa sám seba. Mal pocit akoby ho pozoroval tieň. Nechápal tomu. Pomaly mu oťaželi ruky a opatrne ich spustil. Znovu sa poobzeral po okolí. Za svojim chrbtom počul tichý hlas „Nezľakni sa to som ja!“ patril Castii Márius sa pomaly obzrel a uvidel mladú dievčinu stáť za nim. Na sebe mala bielu tuniku a na nej zlatom vyšívané vzory. Na hlave mala kapucňu z ktorej jej svietili iba modré oči upierajúce sa na voz pri ktorom Márius niečo zazrel. „Prečo sa skrývaš?“ povedala Castia nahlas. Márius sa pozrel rovnakým smerom. Hodnú chvíľu sa nič nestalo a Márius si začal myslieť, že sa mu to iba sníva. No v tom sa tieň znovu pohol a vyšla z neho postava tmavom habite a na hlave mala kapucňu. Nebolo jej vidno ani ruky ani nohy. Márius mal pocit, že tá postava nestojí ale vznáša sa. „Kto si a čo chceš?“ spýtala sa Castia ráznym tónom ktorý u nej Márius počuj prvý krát. Neznámi votrelec sa ani nepohol len z jeho kapucne zasvietili žiarivo biele zuby. Máriusovi na tele naskákala husia koža. Postava sa nečakane otočila a znovu zmizla v tieni. Márius a Castia tam stáli asi desať minút, kým sa Márius odvážil spýtal trasľavým hlasom.: „Čo to bolo?“ otočil sa na Castiu. Tá mu pozrela do oči a Márius videl, že sa bojí omnoho viac ako on „Neviem“ odvetila ticho a sadla si k ohňu. Márius urobil to isté. „Nikomu ani slovo.“ Po chvíli povedala Castia. Márius na ňu nechápavo pozrel. „Toto sa dozvie jedine môj otec!“ rázne povedala a pozrela sa Máriusovi do oči. „To čo sme videli. Bolo neuveriteľne silné a staré. Prastaré.“ Dodala potichu a pozrela do ohňa. „Ale čo to bolo?“ opýtal sa Márius hoci nečakal odpoveď. „To neviem, ale vnútorná energia tej bytosti ma zobudila.“ Odvetila Castia a ďalej sledovala oheň, keď si všimla nechápavý pohľad ktorým sa na ňu pozeral Márius, zistila, že povedal viac ako chcela, rýchlo sa postavila a odišla preč. Márius sa za ňou pozeral. Potom si odfúkol „Ja ničomu nerozumiem.“ Povedal do vetra. A s prvými lúčmi svetla sa unavený pobral do svojho stanu.