Je noc. Tikot hodiniek mi bije do uší a stále mám dojem že sa spomaľuje. Neuveriteľné takmer je už jedna ráno.
Kontrolujem červené svetielka a každý pohyb zvažujem dvakrát. V noci treba byť zvlášť opatrný. Teraz si môžem tento luxus dovoliť viac než inokedy. Často býva tempo besné a chyby sú neprípustné.
Kráčam nocou pod nepríjemne bzučiacimi svetlami... Zvláštne že ich monológy počujem len v noci a vlastne všetky zvuky v noci sa mi zdajú jasnejšie a ostrejšie.
Preto aj keď sa spustia motory snažím sa opustiť ich hlučnú zónu. Žmúrim a závidím spáčom. Na srdci ma hreje len pomyslenie na to ako budem ráno kráčať do hlbín spánku a ten neuveriteľný kľud v ten moment.
Treba sa však venovať práci.
Čas snáď akoby stál. V duchu sa prihováram hodinovej ručičke a snažím sa s ňou kamarátsky dohodnúť aby sa posúvala rýchlejšie no odmieta a odkazuje ma na fyzikálne zákony ktoré vraj porušovať nemôže.
Nemám jej to za zlé. Raz aj tak bude musieť preťať to správne číslo...
Niekedy sa pýtam sám seba či vôbec má zmysel takto v noci blúdiť časom, či to stojí za to... a často odpoveď nenájdem. Vtedy by som všetko zahodil a niekam utiekol, schoval sa. No to nejde svedomie mi zahrá pesničku o zodpovednosti a som jasný.
Hlavou sa mi rúti kopa myšlienok. Tak sa ju snažím udržať  v prevádzkyschopnom stave.
Viem, že ráno prídu a ja som free...a ten pokoj je mi odmenou