Syčím. Cítim ako sa zo mňa vypúšťa para a neviem nájsť uzáver, ktorým by som to zastavila. Do riti. Končíííííííí!!!!, snažím sa samú seba zastaviť, no prúd slov sa pokojne rynie na môjho súpera. Stojí a kvapky jeho nablýskaného obalu sa roztekajú po dlážke. Sú čierne a horké. Uškrniem sa, keď začne argumentovať svojím vysokým postavením v rebríčku ľudstva. Muž, hrot pyramídy. Šťastie, že ženy majú pilník, aby ho obrúsili, prebehne mi hlavou. To je teda všetko, na čo sa zmôžeš? Dokazovať vlastnú nadradenosť v dôsledku pár centimetrov blembajúcich ti medzi nohami? Neznášam vynútenú autoritu. A naviac ak sa vynucuje podceňovaním druhého. Usmej sa, daj krátku sukňu a získaj veľkolepý obchod. Zažmurkaj očami, pohraj sa s vlasmi a natriasaj kozami. Neargumentuj a nepresviedčaj rozumom. To nemá zmysel, tebe predsa postačí hlboký výstrih. To ma ešte nepoznáš, veď uvidíme kto z koho. Hravo ťa prevalcujem s rolákom až po nos.  A ak aj náhodou nie, budem si gratulovať, že sa neznížim na podradnú úroveň hlúpej pipky. 

Čakám, kedy nastane deň, keď sa prestanem samej seba pýtať, prečo len v slovenskej spoločnosti tak ťažko oceňujú ženského rozumu...