Potom prišla stredná škola. Nová triedna mala samozrejme trochu kecy k jej ušiam a na nadanie a tak trieda musela celkovo povedať, že si kvôli tomu Jas nebudú nikdy doberať. Aby sa s ňou nemuseli hádať, tak všetci na život prisahali, že to nikdy neurobia. Po pol roku si z nej však začali spolužiaci robiť srandu, že je to šprt, že doma nerobí nič iné, než že sa učí a že tie uši nemôžu byť pravé a nech si ich dá dole. Skrátka si hovorili, že sa len snaží byť zaujímavá. Jedného večera sa Rose s Charlesom pozerali na miestnej správy. "A máme tu ďalšie správy, v okolí nášho okresného mesta sa za posledný týždeň rapídne zvýšil počet nezvestných osôb. Polícia stála pátra po nezvestných, hoci zatiaľ sa nenašli žiadne stopy. Všetkým odporúčame pri sebe nosiť niečo pre osobnú ochranu." Rose a Charles sa po sebe pozreli. Začala dlhá debata, ako by to mali povedať Jas. Nakoniec sa dohodli, že jej niečo zaobstará, pretože o ňu mali veľký strach. Za dva Dni prišla teda Rose k Jas sediaci vo svojej izbe pri okne a sadla si k nej. "Zlato, určite si počula o tých záhadných zmiznutí za posledný týždeň ..." Jas prikývla. "No, tak ... chceli by sme, aby si toto oddnes nosila stále pri sebe." Podala Jas vďaky v koženom puzdre s drevenou rukoväťou, ku ktorej bola pridelená tyrkysová páska. Keď Rose z jej izby odišla, sadla si Jas do kúta a opäť sa uzavrela do svojej depresívnej mysle. Jej nová dýka ležala vedľa nej. Teraz sa onen duch, ktorý Jas pred spaním vždy naháňal hrôzu, a ani nevedela, prečo s ňou stále je, prebudil zo svojho hlbokého spánku. Ako by okamžite vedel, čo sa deje. Prisadol si k nej a jednou rukou ju objal. Potom predniesol hlasom rovnakým, ako mala Jas: "Aw, načo že plačeš?" usmial sa. "Ehehe .... Vieš ... uvedomuješ si, že prisahali všetci na svoj vlastný život? A teraz to porušili?" Usmial sa širokým, strašidelným úsmevom. Jas vzhliadla od zeme a chvíľu pozerala zamyslene do Nie, to nemôžem urobiť ... To ... nie je správne ..." odpovedala takmer nečujne Jas. Duch sa trochu zamračil, ale potom sa opäť diabolsky usmial. Vyzeralo to, ako by ho niečo napadlo. "No, ako si myslíš" len sucho odvetil. Bolo už pomerne neskoro večer a tak sa Jas vykúpala, ľahla si do postele a nakoniec aj zaspala. Ráno sa prebudila do školy a obliekla sa. Vzala si červené tričko, na tričko opasok s dýkou, zelenú mikinu s kapucňou a malými tmavšiemu škvrnami, takže dýka nebola vidieť, čiernu sukňu a pod ňou legíny. Naraňajkovali sa, vzala si svoje obľúbené šedej tenisky a vyrazila k neďalekej škole. Tentoraz išiel však jej podobný duch všade s ňou. Jas si ho snažila nevšímať. Nasadila si slúchadlá a začala počúvať pesničky, aby aspoň čiastočne unikla realite. Vcelku to bol normálny deň. Po škole si ju opäť vyhliadla skupinka spolužiakov a začali si z nej uťahovať. "Hej šprt! Čudák! My vieme, že tie uši nie sú pravé, tak už si ich zlož !!" Nebohá Jasmin mala na krajíčku. "H-hej, oo čo vám vôbec ide? Nechajte ma už byť!" Na ne to však malo nulový dopad a tak sa s plačom rozbehla. Duch bežal vedľa nej. "Môžeš bežať, ale nemôžeš utiecť!" Jas už sa v behu rozplakala naplno. Dobehla do neďalekého lesíka kúsok od školy. Na chvíľu sa zdalo, že svojich prenasledovateľov striasla. Celá zadýchaná odhodila tašku a čiapku a len v kľaku ticho plakala. Za chvíľu sa však partia opäť objavila. Zastavili u nej, nič nehovorili, len sa neustále chichotali. Jas v tú chvíľu pocítila šialene nepríjemný mraziacej pocit, ktorý ju takmer zvalil. Duch už nebol nikde prešpehovať - vtelil sa späť do nej. Zrazu sa Jas vybavil prvý deň na strednej.Počkať ... pomyslela si. "Hehehehe ... v-vy", začala pomaly. "Vari nám chce šprt povedať niečo chytré?" ozval sa jeden z chlapcov a zvyšok sa rozosmial. "* Chicht * ... vy ... ste prisahali ..." "O čom to sakra melieš ..." Jas stále otočená chrbtom k partii pomaly vytiahla svoju dýku z pod mikiny, tak, aby to nevideli a začala sa šialene smiať. Partia nebola schopná sa pohnúť a len vytreštila oči. Aj keď sa snažili prinútiť svoje telo k pohybu, ale nemohli sa pohnúť ani o piaď. "Ahahahahah! V-hahah..heh .. vy ste sľubovali ... Prisahali ste na svoje životy! A toto nie je prvý porušený sľub, že ?!" Tu všetkým došlo, čo tým myslí, ale stále sa z šoku nemohli pohnúť. Jasmin sa k nim otočila čelom. Všetkým v ich hlava prebleskol onen deň, keď jej to naozaj Sibila. Dostali ešte väčší strach. Videli jej jasne zelené oči, ktoré teraz vyžarovali potrebu zabíjať. Skôr než mohol ktokoľvek z nich utiecť, Jas všetkým prebodla srdce a tela jedno po druhom upadala do večného spánku .. To posledné, čo Jas povedala, bola jasná stručná veta: "Svet je lepšie bez porušených sľubov ... Je načase sa ich zbaviť."