predchádzajúca časť

     Theodor Friedman. Meno ako pre spisovateľa, alebo prezidenta. Ale predstavte sa tak v škole, alebo chalanom, keď s nimi po prvý krát idete hrať futbal. Okuliare s hrubým rámom len podčiarknú, čo matrikou započali pedantní rodičia. Našťastie sa príroda nedala zastrašiť prehnane intelektuálnym manželským párom a malý Teo bol normálny nezbedník so šibalským úsmevom. Ten mu nakoniec zostal aj v staršom veku, prešiel len malou korekciou doteraz prežitého.

     Čapoval si vodu do pohára z pod vyleštenej nerezovej batérie a nevdojak sa oprel o lesklé dvierka kuchynskej linky mastnou rukou. „To zasa bude vyčítavých pohľadov,“ uvedomil si v zápätí. Siahal po servítkach ukrytých v zásuvke vedľa neho, a pomastil jej nerezové kovanie. Voda pretekala okrajom pohára na ľavú ruku a pravá šmátrala v útrobách zásuvky po tých prekliatych servítkach, ktorými by po sebe zahladil mastné stopy. Zabudol aj na smäd. „Prečo dočerta je tá kuchyňa ako operačná sála?“  Keď to takto pôjde ďalej, tak si nabudúce pri vstupe do kuchyne budem musieť natiahnuť chirurgické rukavice. "Ach Tamara, Tamara."

Nakoniec sa predsa len napil, zotrel po sebe odtlačky ako nejaký zločinec a s týmto pocitom sa aj z kuchyne vytratil.

„Mal by som zavolať Vande,“ spomenul si, že sa jej neozval už druhý deň.

     Mlčky minul Tamaru čítajúcu v kresle písomné práce tretiakov s témou akejsi úvahy o zmysle života. Muselo to byť veľmi zaujímavé čítanie. Prezrádzala to jej mimika. Miestami jej obočie vyletelo, akoby chcelo opustiť vysoké čelo a vzápätí kútiky úst dosiahli krajné medze jej úzkej trocha prísnej tváre. Bola pohrúžená do sveta mladých ľudí na prahu dospelosti. Závidela im tú nedočkavosť a očakávania hraničiace s naivitou, akou sa chystali zmocniť všetkého, čo život ponúka.

     Vošiel do pracovne, pohodlne sa usadil a dvakrát stlačil Vandine číslo vo svojom mobile.

„Uhm !?“, ozvalo sa z reproduktoru.

„Ahoj Vanda. Nevyrušujem?“, opatrne, vedomý si svojej viny, prehovoril Teo.

„Práve masturbujem. Chcel si niečo?, vecne zaklamala s úmyslom podpichnúť.

„......“, päťsekundové ticho sprevádzalo prázdne preglgnutie.

„Tak, to si musela začať len pred chvíľou, súdiac podľa tvojho hlasu“, nenechal sa dlho šokovať. „Mám zavolať neskôr?“

„Napríklad o dva dni?“, vyhŕkla viac namrzene ako chcela.

„To ti bude tak dlho trvať?“, pokúsil sa o nemiestny žart a vzápätí to oľutoval.

„Neviem komu to trvá dlho, kámo“, konštatovanie ostalo visieť rezignovane v éteri.

     Ani jeden, ani druhý nevedeli čo ďalej. Ich niekoľkoročné priateľstvo len nedávno narušila letmá intimita, malý flirt, ku ktorému došlo nevdojak pri oslavách narodenín ich spoločného známeho. Neboli ešte milencami, ale ani už len kamarátmi. Čo vlastne sú? Táto, pre nich nová situácia, zhoršovala komunikáciu. Pociťovali nutkanie ospravedlňovať sa druhému a zároveň ho zraňovať, akoby hľadali, kto je za toto celé zodpovedný.

Ženatý Theodor a čerstvo rozídená Vanda. Obaja nie najmladší, obaja takpovediac skúsení. Obaja zaskočení. Obaja bezradní.

pokračovanie