Dominica Riverová - Bútľavá vŕba Myslela som, že už nič v živote by ma nemohlo prekvapiť. Žila som so svojim otcom v Jacsonville. Po maminej smrti sme ostali len my dvaja a najbližšiu rodinu som mala vo Forkse. Fork som mala rada, ale otec ma tam nikdy nechcel pustiť. Raz som sa dozvedela, že moja sesternica, Isabella Swanová, sa presťahovala do Forksu k svojmu otcovi. Ju som mala vždy rada, aj keď sme sa už dávno nevideli. Chcela som ju niekedy prísť navštíviť, no otec mi to zakázal. Vravel, že je to nebezpečné miesto, plné záhad a pascí. Po mojej a otcovej hádke, zas pre odjazd do Forksu, som sa zavrela do izby a zapla som si počítač. Myslela som na Bellu. Už rok žila vo Forkse a ja som ju nevidela. Chýbala mi a ja som sa tak po maminej smrti cítila sama. Zazdalo sa mi to divné, že mám e-mail. Otvorila som ho a zistila som, že je od Belly. Spomenula si na mňa. Hneď som ho začala čítať: Ahoj Dominica, Viem, už dlho som ti nenapísala, ale teraz by som to rada napravila. Si jediná osoba, ktorej môžem veriť. Všetci ma opustili. Úplné všetci ... Po jeho odchode sa cítim tak sama a v hrudi mám veľkú dieru. Odišli len tak a na mňa ani nemysleli. Zničilo ma to. Mám strašné sny a Charlie sa o mňa bojí. Bojí sa, aby som si niečo nespravila. V noci sa budí na môj krik zo snov a dosť ho to vždy vyľaká. Posledným časom trávim dni sama. Už ani s kamarátmi sa nebavím. Viem, že ty si jediný človek, ktorému môžem veriť, a ktorý mi pomôže. Prosím ťa, musíš prísť do Forksu. Charlie bude rád, že nebudem tráviť dni sama. Budem ťa čakať, Tvoja Bella Vedela som, že je zle. Bella mi len málokedy písala. Vždy keď mi napísala, tak potrebovala pomoc. Veľmi dobre som ju chápala a nikdy predo mnou nemala tajnosti. Je na čase, aby som sa zbalila a aj napriek otcovmu zákazu sa vybrala do mestečka Forks. Veci som si nahádzala do tašky a zobrala som si peniaze na vlak. Viem, otec bude naštvaný, ale Bellu nemôžem sklamať. Nechala som mu list na rozlúčku, kde som mu napísala kam som odišla a prečo. Vo vlaku som si na Bellu pripravovala veľmi veľa otázok. Mohla som nad všetkým porozmýšľať a uhladiť si moje myšlienky. Takže Bella mala určite priateľa. Písala, že po jeho odchode sa cíti tak sama a v hrudi má veľkú dieru. Takže mala priateľa. Lenže hovorila aj o tom, že odišli. Kto odišiel? Nie len jeden človek, ale viacerí? Musím sa všetko dozvedieť. Rozmýšľala som, ako sa dostanem do Forksu. Vlak nejde až priamo do mestečka, a tak by som musela ísť od stanice pešo. Mala by som zavolať Belle, že idem ku nej. Možno by pre mňa prišiel Charlie. „Bella? Ahoj tu je Dominica. Idem do Forksu. Neprišiel by tvoj otec pre mňa?“ opýtala som sa a počula som v Bellinom hlase smútok, keď mi odpovedala. „Som rada, že prídeš. Ani si nevieš predstaviť. A pošlem Charlieho pre teba.“ „Budem čakať za stanici, dobre?“ „Poviem mu. Ahoj Dominica.“ „Ahoj Bella.“ Zložila skôr, ako som ju mohla odzdraviť. Jej hlas vyzeral utrápene a mňa to trápilo ešte viac. Ešte viac som chcela vedieť o všetkom, čo sa tam deje. Určite je to mesto plné záhad, aspoň podľa otca. Stála som na stanici a čakala som na Bellinho otca, ktorého som hneď zbadala, keď vošiel dnu. Bol to policajt, a tak som ho rýchlo spoznala. Asi aj on mňa, lebo sa hneď ku mne dostal a objal ma. „Som rád, že si prišla,“ povedal a v jeho hlase znela menšia starosť. „To nie je ani možné, že ťa sem tvoj otec pustil.“ „No...., on ma ani nepustil,“ povedala som a Charlie sa odtiahol. „Ty si ušla?“ opýtal sa ohromene. „Áno. Otec by ma nepustil, veď vieš,“ povedala som a na Charlieho tvári sa zjavil menší úsmev. „Môžeš si byť istá, že tu do večera bude,“ povedal a ťahal ma k autu. Sadla som si dopredu a pozorovala som okolie Forksu. Všetko bolo vlhké a mokré. Málokedy tu bol nádherný slnečný deň. Zastavili sme pred domom a ja som videla Bellu prichádzať ku mne. Prichádzať bolo slabé slovo, ona bežala. Silno ma objala a všimla som si, že aj plače. „Tak rada ťa vidím,“ povedala a už mi brala moju tašku. „Nemohla som sa ťa dočkať.“ Vytiahla ma do svojej izby a tam ma posadila na posteľ. O chvíľu si sadla ku mne a založila si do rúk hlavu. Možno bola pod vplyvom práškov, no začala mi všetko hovoriť. Úplné všetko. Začala som však pochybovať, keď mi povedala, že jej milovaný Edward je upír. Jednoducho som tomu neverila. Až keď mi ukázala ranu na ruke. Povedala, že to ju jeden z upírov hryzol, lebo ju chcel zabiť. Pomaly som začala veriť Belliným slovám. Upíry. Verila som, keď mi všetko povedala o Edwardovej rodine a aj o upíroch, ktorí ju chceli zabiť. Plakala, keď mi hovorila o tom, ako ju Edward opustil pred mesiacom v lese pri ich dome. Verila som jej všetko a ja som vedela prečo. Mala som tiež jedno veľké tajomstvo. Ja som tomu verila hneď. Ani ma nemusela presviedčať. Ja som totiž vlkolak. Belle som to povedala. Ostala ohromená, a tak mi mohla veriť, že o jej upíroch nikomu nepoviem ak ona nepovie, že ja som vlkolak. Za chvíľu však niekto klopal na dvere a ja som len mohla hádať, že to je môj otec. Ihneď vbehol ku nám do izby a očami ma našiel. „Okamžite ideš domov! Je to tu pre teba nebezpečné!“ hovoril, no ja som nemala v úmysle ísť preč. Nemohla som Bellu nechať samu. „Nie nikam nejdem! Tu som vo svojom živle. Nemôžeš ma nechať doma zavretú a riskovať to, že sa zmením na vlčicu,“ povedala som, ostalo mi horko a mala som v sebe zúrivosť. „Ovládaj sa. Dýchaj zhlboka,“ hovoril mi otec, lebo vedel, že sa môžem každú chvíľu zmeniť na vlkolaka. „Som pokojná,“ povedala som a dýchala som zhlboka. Bella sa na mňa zaujato dívala. „Otec, nechaj ma tu. Vo Forkse sa to všetko začala a tu to chcem aj skončiť.“ Otec sa na mňa smutno pozrel a povedal: „to je tvoje posledné slovo?“ „Moje posledné,“ povedala som a objala som ho. „Takže ahoj, Dominica,“ povedal a rozlúčil sa. Vedel, že som tvrdohlavá, a že si to nenechám vyhovoriť. To som ostala taká po svojej mame. Bella sa zmierila s tým, že jej rodina je divná. Niekedy jej to tak pripadalo, no nikdy by neverila, že v rodine bude mať vlčicu. Prešli mesiace a Bella sa pomaly vracala do starých koľají. Už chodila aj von a bavila sa aj so svojimi kamarátmi. Stále ju však trápili strašné sny, ktoré ju budili. Keď Bella bola v škole ja som sa túlala po blízkych lesoch. Samozrejme nie ako človek, ale vo vlčej podobe. Tak som sa mohla rýchlo presunúť a nemusela som sa báť, že ma niečo nečakane prekvapí. Raz som sa tak prechádzala okolo pláže LaPush. Vedela som, že tam býva Bellin kamarát z detstva – Jacob Black. Zrazu som počula hlasy. Nie hlasy – myšlienky. Žeby som vedela čítať myšlienky ako Edward? To určite nie. Pri lese som zbadala štyroch vlkolakov. Najprv som sa zľakla, no boli to tiež ten druh ako ja. Vycítila som to. Boli veľmi zaujatý, keď som sa zrazu ku nim priblížila a oni netušili kto som. „Kto si?“ opýtal sa jeden z nich. Predo mňa zo svorky vlkov vykročil bledohnedý vlk. „Dominica Riverová,“ povedala som. Bola to tak trochu zvláštna komunikácia, keď sme si navzájom čítali myšlienky, tak som mohla aspoň na všetko razom odpovedať. „Prišla som sem pred mesiacom a som tiež vlkolak.“ „Ty si tá Bellina sesternica?“ opýtal sa zas ten hnedo srstý vlk. „Áno, som,“ povedala som a myšlienkami mi povedal, že mám ísť za ním. Išla som teda z lesa von na lúku, kde ma čakal Jacob Black. Premenil sa no svoju ľudskú podobu. Vyzeral smutne, no zvedavo si ma prezeral. Akoby nemohol uveriť, že dievčatá môžu byť tiež vlkolaci. „Takže ty si tiež vlkolak?“ opýtal sa akoby to nebolo hneď jasné. Veď ma pred chvíľou videl v mojej vlčej podobe. „Ak si si nevšimol, tak áno,“ povedala som a zadívala som sa na Jacoba. Bolo vidno, že sa medzi svorku pridal len prednedávnom. „Koľko ti je?“ „Šestnásť, prečo sa pýtaš?“ opýtal sa a zadíval sa na mňa. „Si ešte mladý, aby si pochopil to medzi Bellou a Edwardom. Nechaj ich tak,“ povedala som mu. Nepýtal sa odkiaľ to viem, lebo som si to vtedy prečítala v jeho myšlienkach. „Chcel som sa ťa opýtať.....“ „Či aj Bella nie je náhodou vlkolak. Nie, nie je. Ja som to zdedila po mojej matke a tá nemala s rodinou Swanových nič spoločné,“ povedala som a Jacob si smutne vzdychol. V tom okamihu som ho objala. Vedela som to všetko. Vedela som, že Bellu miluje. Pri mne nemal byť otvorený hneď. Tak som sa zoznámila so svorkou vlkolakov. No vlastne to je už aj moja svorka. Každý deň som s nimi, a tak sa moje a Jacobove priateľstvo prehĺbilo. Jacob je však stále zaľúbený do Belly, ktorá s ním tiež uzavrela blízke priateľstvo. Už len málokedy som sa chcela premieňať na vlčicu. Mohli mi čítať moje myšlienky a to som nechcela. Odhalili by všetky moje tajomstvá, ktoré tak často pred nimi strážim. Dni plynuli a ja som vo Forkse žila už tri roky. Všeličo sa za tie roky zmenilo. Bella sa vrátila k Edwardovi. Spolu zmaturovali a počas toho ju však chcela zabiť krvilačná upírka Victoria s nájazdmi mladých upírov. Tých sme zvládli, dokonca aj ja som prispela. Naozaj prišlo veľa vecí. Bella sa priznala Jacobovi, že ho ľúbi, no aj tak sa zasnúbila s Edwardom. Prišlo ďalších pár bitiek a aj upírov. Prešli ďalšie štyri roky a Jacob stále myslel na svoju Bellu. Na svoju milovanú Bellu. „Ešte stále na ňu myslíš?“ opýtala som sa ho v jedno opršané ráno. Jacob sedel na pohovke a ja som sedela pred krbom a vyhrievala sa. „Stále,“ povedal smutne a zložil si hlavu. Bolo mi ho tak strašne ľúto. Nevedela som, ako mu mám pomôcť. Vedela som aké je to prísť o niekoho koho ste mali radi. Najprv som prišla o matku, potom o otca, ktorý nestrpel to, že som si vybrala osud vlčice pred ním. „Jacob, spamätaj sa! Tvoj život nebol len o Belle. Poobzeraj sa okolo – máš tu svoju svorku, ktorá ťa nikdy neopustí,“ poviem a dala som do toho aj trochu za svojich citov. Posledné roky som si začala uvedomovať, že Jacob neznamená pre mňa iba priateľ, ale niečo viac. „Nemôžem, Dominica, ja nemôžem! Nedá sa to,“ povedal a založil si hlavu do rúk. Ja som k nemu prišla a sadla som si vedľa neho. Chytila som jeho hlavu do mojich dlani a nasmerovala tak, aby sa mi díval do očí. „Jacob ja ťa milujem,“ povedala som a pobozkala som ho. Chvíľku sme mali svoje čelá opreté o seba a obidvaja sme to predychávali. Jacob však náhle zmizol. Už som len videla jeho vlčí chvost, ktorý mizne v lese. Smutne som si vydýchla. Vedela som, že takto zareaguje. Nikdy mi neopätuje moju lásku. Nikdy! Blížila sa noc a ja som už mala o Jacoba strach. Viem, je už dospelý, no aj tak. Môže byť hocikde a ja by som ho išla zbytočne hľadať, keď ani neviem kde je. Musela som iba čakať. „Dominica?“ opýtal sa ma Jacob, keď sa zrazu premočený od dažďa vrátil večer domov. Otočila som sa k nemu a iba som naňho hľadela. Nevedela som, čo si o mne myslí. Kiež by som mohla mať teraz Edwardove schopnosti čítať myšlienky. Jacob sa ku mne priblížil a sadol si ku mne na pohovku. „Prepáč mi za to, že som tak ušiel,“ povedal a usmial sa. Usmial. Po prvýkrát od vtedy, čo Bella odišla z Forksu. „Nevadí,“ povedala som a usmiala som sa. Jacob si predo mňa nečakane kľakol. Zhrozila som sa. Takéto postoje som videla jedine vo filmoch, keď sa žiadalo o ruku... „Dominica Riverová, vydáš sa za mňa?“ opýtal sa a ja som skoro prestala dýchať. To nemôže byť pravda. To sa mi len sníva, alebo nie? „Áno,“ povedala som a Jacob vytiahol zo svojho vrecka malú modrú škatuľku. Otvoril ju a tam ležal starší prsteň v tvare srdca. „Patril mojej mame,“ povedal a pozrel naň. „Určite by bola rada, keby si ho nosila ty.“ Vytiahol ho a jemne ho nastrčil na môj prst. Potom podišiel ku mne a pobozkal ma a tuho ma objal. „Ale prečo?“ dostala som nechápavú otázku zo seba. „Bol som do teba už roky, no Bella to zatieňovala. Keď odišla, myslel som si, že už nebudú prekážky na to, aby sme boli spolu. Lenže som jednoducho nemohol zo seba dostať, že ťa milujem. Bál som sa, že ma odmietneš, no dnes ráno som .....“ „Si dostal rozum,“ dopovedala som namiesto neho. Obidvaja sme sa na tom zasmiali. Pohladil ma po vlasoch a ja som si pokojne oprela moju hlavu o jeho rameno. Ako dlho som túžila po tejto chvíli. Neuveriteľne dlho. Mesiace šli a my sme chystali svadbu. Pozvaný boli len máloktorí. Pravdaže naše rodiny. Aj otec a to som ho sedem rokov nevidela. Pozvanie prial aj Bellin otec. Zdržali sa iba na svadbe, no na hostine išli preč. Všetci okrem niektorých. Niektorých, ktorých sme mali radi. Vlkolakov a upírov. Nikdy by som si nemyslela, že môžeme takto spolu dobre vychádzať. Prišli jednoducho všetci. Edward, Bella, Esme, Carlisle, Alice, Jasper, Emmet a Rosalie. A z tých vlkov hlavne naša svorka v zložení Sam, Paul, Embry a Jared. Samozrejme aj ich priateľky. Bolo to zvláštne, keď sme spolu dobre vychádzali. „Myslím, že keby sa tu začala bitka, tak upíry zvíťazia,“ povedal provokačne Emmet. „No to určite ty pijavica,“ povedal Embry a zo žartu zavrčal na Emmeta. „Nebodaj by si vyhralo ty psisko,“ povedal Jasper a zasmial sa. „Čo Jacob? Ideme na nich?“ opýtal sa Jacoba Embry s úsmevom na tvári. „Poďmé!“ zakričal a vrhol sa k torte a hodil ju celú na Emmeta, ktorý vyzeral ako snehuliak. Tak sa všetky koláče a zákusky rozlietali po hosťoch. „Nie je toho škoda?“ opýtala sa Alice. „Myslím, že nie,“ povedal Sam a usmial sa. „Vy to jesť aj tak nebudete a my si nemôžeme pokaziť svaly sladkým.“ „Ešte mi ukáž tie svaly a uverím ti,“ povedal provokatívne Jasper. Nakoniec z našej svadby ostal totálny chaos. Jedno bolo jasné: Nech sú upíry a vlci akokoľvek za dobré. Vždy to skončí podpichovaním sa navzájom. Zvláštne bolo vidieť Bellu a Jacoba. Jacob už ju bral ako kamarátku, no stále som dúfala, že mi utečie spred oltára za ňou. To sa však nestalo. Prešlo veľa a veľa rokov a ja a Jacob sme spolu šťastný. Máme spolu dve deti, ktoré sme pomenovali Isabella – po Belle a ja som s tým súhlasila. A druhé sa volá James po mojom otcovi. Obidve mená sme vyberali zvlášť. Tipovali by ste, že Jacob vybral Isabellu a ja James, ale je to naopak. On ani Isabellu nechcel, no ja som na tom trvala. Takto máme pri sebe obe naše lásky. Jacob svoju bývalú a veľkú a ja svoju rodinnú a tiež veľkú. Vychovávali sme ich ako sa patrí. Boli to naše deti, no podľa Jacoba to boli naše vĺčatá. Oni však nevedeli ešte, že prečo ich tak Jacob volá – vĺčatá. Dúfam, že sa nebudú premieňať ako my. Keby hej, tak by to bol náznak, že upíry sa vrátili späť a to ja nechcem. Viem, Bella je moja sesternica, ale nechcem aby sa náhodou u Jacoba prebudili staré city. Každý deň mi stále pripomína, že ma nekonečne miluje, ale ja stále zaspávam s pocitom, že Bella žije večne a večne bude naňho myslieť.