Pozeram sa z okna 20-poschodovej budovy a nie je mi vobec divne. Som len na stvrtom.
Biele chumace skondenzovanej vody majestatne prekryvaju ludsku stavbu na protajsej kope kamenia.
Prave som zlozil telefon, z ktoreho sa ozyval plac zeny. Sposobil som ho.

V sede sa smejem na svojej nedokonalosti a pripravujem sa na nemilu povinnost, ktora ma dnes caka. Musim riesit dalsi z malichernych problemov zivota cloveka.
Zivota o nic zdravsieho ako zivot hlasov, viriacich v hlavach okolitych ludi.

Keby som povedal, ze nenavidim, klamal by som.
Keby som povedal, ze milujem, tiez by som klamal.
A tak radsej klamem, nevnimajuc, ze tym hovorim pravdu.

Zivot.
Tak zvlastny fenomen.
Den.
Tak dlhy cas v tak kratkom okamihu.
Dnesok.
Tak smutny. Tak jednoduchy. Tak pravdivy.

Musim uz koncit. Na mojom poschodi prave pristal vytah :-)