vzliky
16.05.2007 13:01:03
disortografija
Sedím sama v tme a čakám, že niekto príde ale nikto necdhodí. Volám o pomoc, ale nikto nepríde aby ma zachránil. Stále čakámna dúfam, že si niekto spomenie na male usmiate dievčatko, ktoré prináša radosť.
Tma hustne a ja si už nevidím ruky, moje ruky sú malé a túžia po dotiku, dotiku od milujucého človeka. Po dotiku záchrany.
Už ich nevidím, plačem!
Ľudia sú príliž zaneprázdnený, zamyslajú sa iba sami nad sebou a druhí su im ukradnutí. Ale aj tak verím, že niekto príde, že predsalen je tu niekto komu na mne záleži. Tak sedím ani sa nepohnem, rozhliadam sa z nádejou, že niekoho uvidím, ale všetko je tak ako predtím.
Z dialky počujem hlasi rodini, kamarátou, ale nevidím ich. Cítim bolesť v celom tele lebo sa k nim nemožem dostať. Vykríknem z nadejou ze ma budu pocuť a prídu mi pomôcť dosať sa s tiesnujucej tmi. priestor sa mi zuzuje a ja som stále zufalejsia. Hlasi po vykriku na chvylu utíchnu ale po sekunde spolu začnú opäť komunikovať ignorujúc zúfali ston.
Tejto skutočnosti nechcem pochopiť. Ľudia ktorím dôveruje sú tak blízko a ani jeden mi nepríde na pomoc. Sama seba sa pítam prečo?
Som zlí človek? ublížila som im? Asi je to tak! Nenavidia ma určite ma neznasajú. už v sebe nenáchádzam žiadnu radosť. iba plač a zúfalstvo. o druhí výkrik sa už ani nepokúšam, lebo viem, že ma nebudú počuť.
Hlasi sa približujú. Su to muky. Počujem ako sa rozprávajú o mne. Zkrijem si uši aby som ich nepočula, ale keď to spravím su slová vyraznejšie ako pred tím. Ale najvýraznejsi je vysmech. počujem ako sa niekto starsne silno smeje z mna. Je to strasne. Popod mos si speka slova. toto svynstvo to robí, to čo si tak rada dávaš. Počojem všetko aj svoje zúfale vzliky.
"dosť", kričím. Nechápem čo sa to so mnou deje, neviem kde som. Chcem aby to vsetko odislo.
Je to blbí pocit ktorý ma sprevádza. Tma mi zatvára oči, bojím sa zaspať. Mám strach, že už nevstanem, že už nikdy neuvidim ľudí na ktorých mi záleži. Pomali sa mi privierajú viečka. Začínam plitko díchať.
Zaspávam z naádejou, že keď otvorím oči tak bude už po všetkom. Zahaluje a viacej ma stniestnuje tma. Som v priestore ktorí nepoznám. V priestore bolesti, hnevu a strachu. Zatvorím oči zo strachom že sa don ho este mozem vrátiť.
Komentáre