Rock and Roll Rebel. Už ani ten rock veľmi nepočúvam. Tóny sa zjemnili, namiesto Who mi hraje Le Payaco. Čierna riflovka visí v skrini a na motorku ani na gitaru si už nesporím. Nekričím, keď sa mi niečo nepáči. Pomaly sa už aj premýšľať bojím.

Všetky výkriky zbytočné. Presilené hlasivky. A nikto ich aj tak nepočúval. Nikto to nevidel. Domáca vzbura a zaracha. Do oblakov a kolmo na hubu. Vždy tá istá pieseň. Žlč v krku a pena v kútiku úst. Zopár rozmlátených húb. Zopárkrát moja vlastná.

Hektolitre alkoholu. Hektolitre beznádeje. Bezduché decibely v duši, krvavé hánky, žalúdok na framforce. Dobrú chuť. A teraz čo? Teraz to už je minulosť. Dobrá? Ťažko. Teraz je lepšie? Ťažko. Bolo treba len zmeniť štýl boja. Byť rafinovanejší ako guerilly. Lenže na to už nezostalo síl. Partizáni pomreli.

Zdesene sa pozerám do zrkadla. Vážne nie je síl ďalej bojovať s veternými mlynmi? Vážne mi už nič nestojí za boj, za vzburu, za obetu? Vážne som 21-ročný rebel na dôchodku?