Dnes sa mi podarilo prespať celé ráno. Neprebudilo ma ani denné svetlo a ani moje vnútorné hodiny. Až päť minút pred deviatou som si začala uvedomovať klopkanie dažďa na zatvorené okno a vnímať svet okolo seba. Unavená dlhým spánkom som sa s veľkým sebazaprením vymotala z postele. Od detstva veľmi intenzívne vnímam pokles tlaku pri zmene počasia a dnes ma to chcelo dostať znovu.

     Vypotácala som sa z kúpeľne a chvíľu blúdila tmavým bytom. Sadla som si k počítaču a spolu s ním zapla aj lampičku vedľa neho. Po chvíľkovom prechádzaní internetom sa ozvala Linda (moje morča - kto iný :o)). Svojím piskotom mi začala vyčítať, že dnes už zase niekoľko hodín márne čaká na raňajky. Nečudujem sa jej, zvyčajne ich dostáva okolo šiestej. Prinútila som sa vstať od pracovného stola, nasypať jej do misky zmes rôznych semienok, zrniečok a iných dobrôt a išla som si uvariť kávu.

     Vôňa kávy ma (ako obyčajne) trošku prebrala k životu. No napriek tomu by som celý deň najradšej presedela pri čítaní - či už knihy, blogov, alebo iných vecí na internete.

     Popíjanie kávy mi spestrilo zvonenie telefónu. Sestra si potrebovala napísať niečo na počítači. Nepotešilo ma veľmi, že zrovna dnes mi ho chce obsadiť, ale už v nedeľu som jej sľúbila, že môže prísť. Iba som dúfala, že snáď ju odradí toto počasie.

     Paradox, tým, že prišla, prinútila ma venovať sa iným veciam. Tomu, čo som chcela dnes urobiť. Vyžehlila som peknú kôpku vecí a poumývala dlážku v kúpeľni a spálni. Keď odišla, dostala som neuveriteľnú chuť znovu niečo napísať na blog. Prebrala som sa k životu a nedovolila decembrovému dažďu, aby ma utopil. A nedovolím mu to ani neskôr, keď budem prinútená prekonať dvadsaťminútovú trasu, aby som mohla niekomu mne veľmi drahému odniesť čokoládku, čo pre neho u mňa nechal Mikuláš :o)).