V bode, ktorý si dal výskum Ježišovho života za svoj cieľ, zostal bez úspechu. Keď sa pokúšali zostaviť Ježišov život podobne ako život Cézara alebo Karola Veľkého, dostávali sa do slepej uličky. Ukázalo sa totiž, že takmer všetci výskumníci nezachytili historicky verný obraz Ježiša, ale preniesli na neho ducha svojej doby.

Jednoducho povedané: v osvietenstve sa Ježiš objavuje ako náboženský učiteľ o Bohu a o čnostiach, ktorý úplne zodpovedá osvietenským ideálom; v romantizme je náboženským pragéniom podľa kultu géniov tohto duchovného smeru. Teológovia ovplyvnení Kantom videli v Ježišovi radikálneho etika povinnosti, akým bol filozof Kant. V čase sociálnych nepokojov a pri vzniku socializmu sa stáva prvým bojovníkom za sociálnu spravodlivosť a je sociálnym revolucionárom. Iným sa javí ako protestujúca postava alebo pacifista.

Určitým prelomom v tomto celom výskume bol Albert Schweitzer so svojím slávnym dielom "Dejiny výskumu Ježišovho života". Prichádza k uzáveru, že Ježišov život sa nedá popisovať v prísne historickom zmysle. Rozličné návrhy, na ktoré sa doteraz už vynaložilo veľa síl, mu to jednoznačne potvrdili.

Avšak nielen mnohé nevydarené náčrty Ježišovho života tvorili závažný argument pre to, že je nemožné napísať Ježišov život. Za túto nemožnosť sa prihovára aj nový zásadný poznatok.

Spočíval v tom, že sa lepšie spoznala literárna svojráznosť evanjelií. Učenci, ako napr. H. Gunkel, M. Dibelius a napokon aj R. Bultmann, potvrdili názor, že evanjeliá vôbec nie sú historické reportáže z Ježišovho života, ale sú to svedectvá o Ježišovi, silne formované vierou v Ježiša.

Netradovali sa preto, aby nasledujúcim generáciám zanechali materiálny zdroj pre biografiu o Ježišovi (oni samotné nie sú biografiami), ale pochádzajú z rozličných situácií ranokresťanských spoločenstiev a slúžili tam ohlasovaniu kresťanského posolstva. Určitý čas zdôrazňoval tento výskumný smer veľmi silno kerygmatický (grécky = ohlasovanie, posolstvo) charakter evanjelií a tým ich odvádzal od "historických" prameňov.  Z tohto literárneho svojrázu evanjelií potom vyplynulo, že nebola možná rekonštrukcia Ježišovho života. Tak vznikol nebezpečný zlom medzi "historickým Ježišom", ktorého vraj už nebolo možné v evanjeliách objaviť a medzi "Kristom viery", ktorý bol v Biblii viditeľný.

V his­torickom ohľade nezostalo toho veľa: len tá skutočnosť, že Ježiš žil a zomrel na kríži. Čo však skutočne povedal a urobil, to už nebolo také jednoznačné. Perikopy evanjelií boli príliš silno preformované vierou prvotného spoločenstva. Ak to aj pre historickú vedu bolo negatívom, teológom ako R. Bultmann sa to pre kresťanskú vieru nejavilo ako katastrofa. Význam Ježiša pre našu spásu v každom prípade bolo treba zostaviť jasným spôsobom z Biblie.

V mnohých jednotlivých slovách a podobenstvách, výmene názorov Ježiša s farizejmi a v príbehoch utrpenia vidíme opäť "prahorninu" tradície, ktorá spoľahlivo odkazuje na Ježišov život.

Medzitým sa ukázalo, že historický Ježiš nemôže byť pre vieru celkom bezvýznamný. Lebo on je ten uholný kameň, na ktorom spočíva viera. Ak sú evanjeliá v prvom rade dôkazy viery o našom zmŕtvychvstalom Pánovi, sú aj dokumentmi o jeho živote.