Telefón nástojčivo vyzváňal. Mark napokon vstal spoza stola, znechutene zdvihol slúchadlo a v duchu si držal palce aby mu nevolal obchodný klient. „Haló?“ „Hovorím s pánom Webberom?“ ozval sa neznámy mužský hlas profesionálnym policajným tónom. „Áno, to som ja“, prisvedčil Mark a na čele mu vyrazil studený pot. Myslel na dcéru, ktorá bývala v zahraničí, na chorého otca, brata, malú neterku... „S ľútosťou vám oznamujem, že Anna Richterová zomrela.“ pokračoval hlas s zle predstieraným súcitom. „Prosím? Ja...teda...áno, to je príšerné, ale...“ , zasekol sa Mark a usiloval sa, aby neznámy z jeho reakcie nevyčítal očividnú úľavu, „ viete, ja som Annu veľmi nepoznal. Samozrejme ma to mrzí, ale neviem prečo to oznamujete práve mne...“ Práve preto pán Webber, lebo vám v testamente zanechala značnú časť svojho majetku a a ako jej právny zástupca som povinný...“ „Iste, to je v poriadku, prepáčte“ , urýchlene ho prerušil Mark a akoby v tranze si s právnikom dohodol stretnutie. Už keď skladal telefón, videl sám seba ako otvára kufrík plný peňazí, kupuje vytúženého Rolls Roycea s malými záclonkami v oknách. Sáre kúpi drahý šperk, tým ju na pár mesiacov umlčí a deťom donesie prekvapenie- už videl malého Teddyho ako sa mu hádže okolo krku a netrpezlivo rozbaľuje darček... Večer si líhal do postele s úsmevom a myslel na Annu. Pracovala v jeho firme už vyše sedem rokov, no jej existenciu postrehol až posledných niekoľko mesiacov. Bola dokumentaristka, nenápadná, mladá, nosila fádne tvídové sako a okuliare s kosteným rámom. Jej tvár si dokázal ledva vybaviť. Asi bola doňho zaľúbená, pomyslel si s istým uspokojením. Bol atraktívny a hoci mal už po štyridsiatke, stále priťahoval pohľady mnohých žien. Nejedna sekretárka pre neho stratila hlavu. DEŇ TRIDSIATY TRETÍ Na druhý deň sa na poobedňajšiu schôdzku s právnikom dostavil v predstihu a všemožne potláčal nadšené očakávanie. „Áá, pán Webber, poďte ďalej.“ , pozval ho strojene pôsobiaci muž do malej, preplnenej, chaoticky pôsobiacej kancelárie. „Prejdime hneď k veci“, začal dôležito, „ viete, slečna Anna žila len s otcom, ktorý pred mesiacom záhadne zmizol. Ale podľa všetkého to nebol ktovieaký človek, mal dlhy a len ju oberal o peniaze. Pritom toho veľa nemala a aj tú trochu jej vzal.“ „Povedali ste predsa , že mi zanechala väčšinu svojho majetku!“ zašepkal Mark obviňujúco a v duchu si nadával za vlastnú, až príliš bujnú fantáziu. „Áno, to je aj pravda- zanechala. Byt totiž zhabala exekúcia za dlhy jej otca. Ostala len jedna vec a je tak trochu záhadná“, pousmial sa advokát, zmizol pod stolom a po chvíli sa vynoril s veľkou kovovou skrinkou. „Trezor?“ podskočilo Markovi srdce. „Presne tak, trezor,“ prisvedčil muž, „ očividne veľmi starý, no o to lepšie zabezpečený. Už niekoľko dní sa pokúšame prísť na číselnú kombináciu, no bezvýsledne. Nechali sme ho aspoň skontrolovať pyrotechnikmi, v záujme vašej bezpečnosti. A nie, nie je to žiadna výbušnina“ zasmial sa sucho nad Markovým zhrozeným výrazom, „ pravdepodobne ide len o veľmi cennú starožitnosť.“ Mark nevedel odtrhnúť pohľad od svojho nového majetku. Záhadná skrinka ho magicky priťahovala a už videl, ako za ňu od zberateľov dostáva slušný balík peňazí. Pred očami sa mu znova vynorila zreteľná vidina strieborného Rolls Roycea. Sáre sa rozhodol nepovedať nič- vedel, že v opačnom prípade by z peňazí neuzrel ani cent. Trezor opatrne zniesol do tmavej pivnice a vyskúšal zopár číselných kombinácií. Napokon, ani nevedel prečo, zadal dátum svojho narodenia. Ozvalo sa tiché šťuknutie. „Neschopní právnickí bastardi.“ uškrnul sa prekvapený Mark a s očakávaním otvoril dvierka. Vnútri sa v zájdenom starožitnom obložení nachádzali tie najkrajšie hodiny aké kedy videl. Neboli to obyčajné hodiny- mali 33 čísel a iba jednu ručičku, ktorá sa, ako sa zdalo, vôbec nepohybovala. Tmavé, zložito prepletené ornamenty naokolo naznačovali, že ide o starý, no veľmi cenný artefakt. Na niektorých miestach sa čierny povrch odlupoval a odkrýval tmavožltý kov. „Zlato!“ , pomyslel si Mark, „bezpochyby je to zlato!“ Vábivá predstava nového auta už nadobudla reálne rozmery. Ešte v ten deň zavolal svojmu známemu starožitníkovi a pozval ho na malú návštevu. Nasledujúce ráno nebol schopný ani sadnúť za stôl a naraňajkovať sa, jeho myšlienky priťahoval poklad v jeho pivnici. Musel ho ísť skontrolovať. Dvierka povolili na prvý dotyk a trezor sa akoby nedočkavo otvoril. Hodiny vyzerali ešte honosnejšie ako v predošlý deň. Zlato presvitalo na väčších plochách a veselo sa jagalo. Mark bezmyšlienkovite prechádzal rukou po ciferníku, keď si všimol, že ručička sa posunula dozadu, z čísla 33 na číslo 32. Prekvapilo ho to a zároveň potešilo- hodiny idúce dozadu budú mať pre excentrických zberateľov isto väčšiu hodnotu. Napokon sa odtrhol od kovovej skrinky, zamkol všetky zámky na dverách pivnice a počkal na známeho. Starožitník prišiel o pár hodín a po šálke kávy ho Mark zaviedol do svojej skrýše. S láskou otvoril trezor a ukázal priateľovi skvostné zlaté hodiny. Zberateľ doširoka otvoril oči a nechápavo pozrel na Marka, ktorý očakával slová nadšenia a nahnevala ho priateľova nezaujatá reakcia. „Mark, nuž...považoval som ťa za menšieho blázna,“ začal s úsmevom, „ alebo skôr za väčšieho realistu.“ „A to už prečo?“ v Markovi už kypel hnev. „Prepáč kamarát, vidím, že ti to z neznámych dôvodov prirástlo k srdcu, ale...tento starý, rozpadnutý kus dreva ti neodkúpia ani na blšom trhu...“ Ani úprimný pohľad na tvári starého priateľa Marka nepresvedčil. Vedel, že klame. Určite chce krásne hodiny len pre seba- narozpráva mu, že sú bezcenné a potom ich ukradne a nedajbože predá. „Vypadni!“ Markovi sa od rozčúlenia triasol hlas. Starožitník cúvol, niečo v jeho pohľade ho vydesilo na smrť. „Čo sa to s tebou stalo?“ zašepkal. „Zmizni, lebo ťa zabijem!“zrúkol Mark a vykročil smerom k zberateľovi, ktorému nebolo viac treba a nadávajúc sa rozbehol preč. Keď Mark začul štartovanie motora, konečne sa upokojil, Nespoznával sa. No keď slnko poláskalo zlaté ornamenty, vedel, že sa hneval oprávnene. Trezor bol jeho, len a len jeho. Nasledujúce dni sa jeho vášeň začala meniť na posadnutosť. Pivnicu zaistil dvoma ťažkými závorami a zakázal žene aj deťom čo i len sa k nej priblížiť. Z práce sa pýtal skôr a dlhé hodiny presedel obdivovaním dokonalej zlatníckej práce. Všimol si tiež, že ručička sa pohybuje každým dňom o jednu cifru dozadu. Pristihol sa, že netrpezlivo očakáva, čo sa stane, keď hodiny zastanú na čísle jedna. Tajne dúfal, že mu odkryjú ešte väčší poklad- trezor bol predsa veľký a ťažký a mechanizmus nemohol zaberať toľko miesta a hmotnosti. V dvadsiaty deň, po návrate z práce, našiel malého Teddyho ako vliezol cez okienko do pivnice. Vošla do neho nevídaná zúrivosť a synčeka surovo zmlátil. Keď to Sára zistila, zbalila veci obom deťom a s plačom odišla k mame. Mark zvažoval, že ju zastaví, no uvedomil si, že mu bez nej bude lepšie. Videl ich pohľady a bolo mu jasné, na čo si brúsili zuby. Vedel, že zakaždým čakali kým odíde a chceli mu ukradnúť jeho poklad. No to on nemienil dovoliť. Áno, bolo lepšie, že tá ženská so svojimi bastardmi utiekla, oveľa lepšie... V siedmy deň Mark prestal chodiť do práce. Zaniesol si deku a zopár vankúšov do pivnice a uložil sa k trezoru. Už sa nemohol dočkať, kedy ručička dosiahne jednotku. Očakával, že trezor odhalí svoje veľké, neopísateľne krásne tajomstvo , bol posadnutý predstavou veľkého bohatstva skrytého za hodinami. Celé dni strávil obdivovaním stále krajšieho a jagavejšieho ciferníka. Nepohol sa od trezoru ani na krok. V tretí deň vybral úspory ukryté v krabici od topánok a kúpil si v neďalekom obchode zbraň. Potreboval ju. Vedel, že skôr či neskôr mu žena, alebo starožitník prídu trezor ukradnúť a bol rozhodnutý zlikvidovať každého špinavého zlodeja. Prestal jesť, jeho myseľ zamestnávala jedine zlatožltá ručička, pomaly sa posúvajúca k vytúženému cieľu. Strávil každú sekundu objímajúc trezor. Mal vysokú horúčku a triasol sa. Ani na chvíľku neodtrhol pohľad od ciferníka. Napokon, netušil koľko mohlo byť hodín, sa ručička pomaly uviedla do pohybu. DEŇ PRVÝ Mark cítil, ako mu srdce splašene naráža na rebrá. Tak dlho čakal na túto chvíľu. On si ako jediný zaslúžil bohatstvo skryté vo vnútri, patrilo jedine jemu. Skrinka sa musí otvoriť, musí odkryť svoje tajomstvo. Zrazu sa ozvalo cvaknutie, ručička dopadla na svoje miesto. Zlaté hodiny sa pohli a s tichým zavŕzganím sa odklopili. Šum ozývajúci sa zvnútra trezoru naplnil miestnosť, no nemal nič spoločné s pohľadom, ktorý sa naskytol Markovi. Až po končeky prstov ho zaplavilo zdesenie. Nemyslel, srdce mu vynechalo niekoľko úderov. Meravými rukami nahmatal pištoľ, zdvihol ju a bez akéhokoľvek zaváhania si strelil do ľavého oka. DEŇ TRIDSIATY TRETÍ Betty Meyerovej z rúk vypadol rozčítaný list papiera. „Čo sa stalo drahá?“ spýtal sa jej snúbenec John s pohľadom upretým na baseballový zápas. „Pamätáš na Marka Webbera?“ zašepkala, „niekoľkokrát som bola s jeho ženou Sárou nakupovať. Jej manžel zomrel.“ „Hm, to mi je naozaj ľúto“ zahundral John nezaujate. „To nie je všetko zlatko“ povedala Betty, „ neviem si to vysvetliť ale...zanechal mi v testamente väčšinu svojho majetku....“