Dá sa však povedať, že Janko Knižka vyrastal ako normálne decko. Teda skoro. Zahral si aj futbal, kde mohol pozerať na štvorčeky na lopte, aj volejbal, kde dokázal celý čas čumieť na sieť, rovnako ako pri tenise. Tých hnusne guľatých lôpt sa však nedotkol. Dokonca mal aj zopár kamarátov.

Jeho najlepší kamarát sa volal Milan Malý, ryšavý okuliarnatý chlapec odvedľa, ktorého si Janko obľúbil najmä preto, že vždy nosil flanelové kockované košele. Hrali spolu karty a Milan vždy vyhral, lebo vedel, že Jano sa snaží mať na ruke čo najviac károvaných kariet. Ich priateľstvo sa však skončilo, keď sa Milan pre tuberu musel presťahovať do hôr.

To už chodil Janko na strednú školu, kde nechal naplno sa prejaviť svojo umelecké ja. Spočiatku kreslil, ako ináč, štvorce, čierne a biele, veľké a menšie. Neskôr kreslil maľované krížovky na štvorcovaný papier a na jeden štvorčekovaný papier dokonca napísal takúto báseň:

Kockovaný svet

Keby tak svet nebol guľa, ale kocka

zložená zo šiestich dokonalých štvorcov

Keby som sa toho raz dočkal

zmeniť vlajku mojich otcov

dvojkríž a tie hnusne oblé kopce

roztrhal by som na framforce

a namiesto nich

namaľoval by som štvorce

Dokonca si dal aj umelecký pseudonym. Jano M. Štvorec. To M. si tam dal preto, že em znemená štvorček typizovane. Dozvedel sa to z krížoviek, ktoré, samozrejme, miloval. Miloval ich natoľko, že vypísal celé kockované posteľné prádlo slovíčkami. Od aja, aka, ama cez kamel a omelo až po žabó. Takéto hlúposti ho však prešli hneď v prvý deň na vysokej škole, keď na zápise zbadal ženu svojich snov.

Prvý Janko Kocka