Gumbril senior býval vo vysokom, úzkom rachitickom dome na trochu zapadnutom námestí neďaleko Paddingtonu. Dom mal päť poschodí, suterén s chrobákmi a asi sto schodov, ktoré sa pri divšom schádzaní triasli. Bol to predčasne starý a rozpadajúci sa dom v rozpadajúcej sa štvrti. Námestie, na ktorom stál, stále upadalo. Domy, ktoré pred rokmi obývali vážené rodiny, boli teraz rozčlenené na malé zanedbané mezonety a zo susedných chudobných štvrtí, ktoré staré buržoázne rodiny dokázali ako väčšinu iných nepríjemností ignorovať, chodili skupiny detí na svojho času nedotknuteľné chodníky a hrali sa tam.

Pán Gumbril bol takmer posledný z pôvodných obyvateľov. Mal rád svoj dom a svoje námestie. Sociálny úpadok sa štrnástich platanov, ktoré zdobili jeho malú záhradu, nedotkol a škorcov, ktoré chodili v lete večer čo večer do útočiska ich konárov, poskakovanie špinavých detí nerušilo.

Počas príjemných večerov sedával vonku na balkóne a čakal na príchod vtákov. A za súmraku, keď bola obloha najzlatšia, mal nad hlavou čvirikanie nespočetných čiernych kŕdľov škorcov, čo prilietali z denných úkrytov na miesta svojich nočných bidiel, ktoré si spomedzi platanových námestí a záhrad rozmarne vybrali a húževnato sa ich rok čo rok držali. Prečo si vybrali jeho štrnásť platanov, pán Gumbril nikdy nepochopil. Všade okolo bolo mnoho väčších a tienistejších záhrad, ale zostávali bezvtákovité, kým medzi jeho stromy sa každý večer z húfov oddelil verný kŕdeľ a hlučne sa tam usadil. Sedeli a štebotali, až kým nezašlo slnko a neskončilo stmievanie. Tu a tam nastali u všetkých vtákov naraz náhle a nevysvetliteľne pauzy ticha, trvali niekoľko napätých sekúnd a končili naraz a nezmyselne vo výbuchu rovnakého hlasného a simultánneho hovoru.

Škorce boli najoddanejšími priateľmi pána Gumbrila; keď sedel vonku na balkóne, aby ich videl a počul, veľakrát na konci zradných večerov dostal nádchu a prechladnutie ľadvín, nazbieral si veľa bolestných hodín reumatizmu. Tieto malé nehody však jeho náklonnosť ku vtákom nijako neodradili a každý večer, ktorý sa dal nazvať pekným, ho bolo vidno sedieť za súmraku na balkóne, zahĺbeného a vyzerajúceho okrúhlymi okuliarmi na štrnásť platanov. Vánok čeril jeho šediny a nadhadzoval ich v dlhých, svetlých pramienkoch, ktoré mu padali na čelo a ponad okuliare. Nato pohodil netrpezlivo hlavou, kostnatou rukou prestal na chvíľu česať a zvierať riedku šedivú bradu a odstrčil zablúdené pramene, aby si upravil celú rozježenú hlavu. Vtáci štebotali ďalej, jeho ruka sa vrátila k zvieraniu a česaniu; ešte raz zafúkal vietor; zniesla sa tma a plynové lampy okolo námestia osvetlili vonkajšie listy platanov, dotkli sa smaragdovým svetlom krov vtáčieho zobu vnútri ohrady. Za nimi bola nepreniknuteľná tma; namiesto zostrihaného trávnika a záhonov muškátov tu bolo tajomstvo, nekonečné hlbiny. A vtáci napokon stíchli. 

Nato Mr. Gumbril bežne vstal zo železnej stoličky, natiahol si ruky a stuhnuté prechladnuté nohy a prešiel francúzskym oknom pracovať. Vtáky boli jeho rozptýlením; keď stíchli, bol čas myslieť na vážne veci.

Dnešný večer však nepracoval, lebo vždy v nedeľu večer k nemu prišiel starý priateľ Porteous na večeru a rozhovor. Gumbril junior vtrhol neočakávane v noci do otcovej pracovne a našiel ich sedieť pred plynovým kozubom.

"Chlapče drahý, čo tu pre všetko na svete robíš?" Gumbril senior na príchod syna vzrušene vyskočil. Svetlé hodvábne vlasy sa tým pohybom nadniesli, na chvíľu sa zmenili na striebornú aureolu a potom opäť klesli. Pán Porteous zostal, kde bol, tichý, vážny a neznepokojený ako päť peňazí. Nosil monokel na čiernej stuhe, čiernu kravatu, ktorá odhaľovala nad dvojitým záhybom štvrtinu pevného bieleho limca, čierny kabát s dvojradovým zapínaním, bledokockované nohavice a značkové kožené topánky s látkovým vrchom. Mr. Porteous bol veľký puntičkár vo vzhľade. Náhodné prvé stretnutie by nikomu nenapovedalo, že Porteous bol expertom na neskorú latinskú poéziu a on nechcel, aby tomu čokoľvek napovedalo. Chudý, naklonený Gumbril senior, svižný vo svojich voľných, pokrčených šatách vyzeral pri Mr. Porteousovi ako podivne oživený strašiak.

"Čo, pre všetko na svete?" starý pán zopakoval otázku.

Gumbril junior pokrčil plecami. "Nudil som sa, rozhodol som sa nechať učiteľstvo." Hovoril s ľahkou ledabolosťou. "Ako sa máte, Mr. Porteous?"

"Ďakujem, ako vždy dobre."

"Ale ale," povedal Gumbril senior a opäť si sadol. "Musím povedať, že nie som prekvapený. Prekvapuje ma len, že na to, že nie si zrodený byť pedagógom, si to vydržal tak dlho. Čo ťa vôbec primälo k tomu byť asistentom učiteľa, si neviem predstaviť." Hľadel na syna najprv cez okuliare, potom ponad ne; motívy mladíkovho správania sa mu neodhaľovali zo žiadneho uhla. 

"Čo iné mi zostávalo?" spýtal sa Gumbril junior, prisúvajúc si stoličku ku kozubu. "Dal si mi učiteľské vzdelanie a umyl si si nado mnou ruky. Žiadne možnosti, žiadne príležitosti. Nemal som žiadnu alternatívu. A teraz mi to vytýkaš."

Mr. Gumbril urobil netrpezlivý pohyb. "Hovoríš nezmysly," povedal. "Jediná podstata vzdelania, čo si mal, je, že dáva mladému človeku čas, aby zistil, čo ho zaujíma. Teba očividne nezaujímalo dostatočne nič -"

"Zaujíma ma všetko," prerušil ho Gumbril junior.

"Čo vedie k tomu istému," povedal jeho otec mimochodom, "ako keď sa nezaujímaš o nič." A pokračoval, odkiaľ bol prerušený. "Nezaujímalo ťa nič dostatočne na to, aby si sa tomu chcel venovať. Preto si videl poslednú záchranu v slaboduchých osobách s klasickým vzdelaním a stal si sa učiteľom."

"No tak, no tak," povedal Mr. Porteous. "Sám trochu vyučujem, musím sa toho povolania zastať."

Gumbril senior nechal bradu tak a odhrnul si vlasy, ktoré mu dych jeho vlastnej prudkosti vovial do očí. "Neznevažujem toto povolanie," povedal. "Vôbec. Bolo by to vynikajúce povolanie, ak by každý, kto ho robí, mal taký záujem o vyučovanie, ako máte o svoje povolanie vy, Porteous, alebo ja o moje. To takíto nerozhodníci ako Theodor ho ničia strečkovaním. Kým nebudú všetci učitelia talentovaní a nadšenci, nikto sa nenaučí nič okrem toho, čo sa naučí sám."

"Ale predsalen," ozval sa Mr. Porteous, "bodaj by som sa ja nebol musel učiť toľko sám. Premrhal som kopu času zisťovaním, čo a ako, a kde objaviť to, čo som chcel."

Gumbril junior si zapaľoval fajku. "Došiel som k záveru," hovoril trochu trhavo medzi každým vsatím plameňa, "že väčšinu ľudí... by nemali nikdy.. vôbec nič učiť." Odhodil zápalku. "Pane, zmiluj sa nad nami, sú to psi. Načo ich učiť hocičo okrem ako sa dobre správať, pracovať a poslúchať. Fakty, teórie, pravdu o vesmíre - načo im je to dobré? Naučte ich rozumieť, prečo - len ich to zmätie, stratia záchytný bod jednoduchého reálna. Úžitok z vedeckého alebo literárneho vzdelania dokáže mať jeden zo sto, nie viacej."

"A ty si jedným z tých jedných?" spýtal sa jeho otec.

"Bez debaty," odpovedal Gumbril junior.

"Myslím, že nemusíš byť ďaleko od pravdy," povedal mr. Porteous. "Keď pomyslím na vlastné deti, napríklad..." vzdychol, "Myslel som, že ich budú zaujímať veci, ktoré zaujímali mňa; ale nezdá sa, že by ich zaujímalo hocičo okrem opičenia sa - a to ani nie veľmi ako opoľudia. Vo veku môjho najstaršieho chlapca som väčšinou sedával do noci a čítal latinské texty. On vysedáva do noci - či skôr vystáva, motá sa, behá - a tancuje a pije. Pamätáte si Sv. Bernarda? ´Vigilet tota nocte luxuriosus non solum patienter´ (len askéti a žiaci pozerajú trpezlivo); ´sed et libenter, ut suam expleat voluptatem.´Čo robí múdry človek z povinnosti, to robí blázon zo zábavy. A tak veľmi som sa ho snažil polatinčiť."

"No v každom prípade," povedal Gumbril junior, "ste sa ho nesnažili kŕmiť históriou. To je fakt neodpustiteľný hriech. A to som až do dnešného večera robil - povzbudzoval pätnásť a šestnásťročných chalanov, aby sa špecializovali na históriu, hodiny a hodiny týždenne, viedol ich k čítaniu zovšeobecňovania zlých autorov na témy, ktoré nám dovolí zovšeobecniť len naša neznalosť. Učil som ich reprodukovať tie zovšeobecnenia v ich vlastných hrozných Esejach. V skutočnosti som rozkladal ich myseľ diétou mäkkej vágnosti; nehanebné. Ak má týchto ľudí niekto učiť, nech ich učí niečo pevné a určité. Latinčina - tá je výborná. Matematika, fyzikálna veda. Nechajte ich čítať dejiny pre rozptýlenie, zaiste. Ale pre milosrdné nebo nerobte z toho základný predmet učiva!" Gumbril junior hovoril s najväčšou naliehavosťou, akoby bol školský inšpektor, čo predkladá správu. Bola to téma, ktorú v tomto okamihu nesmierne preciťoval; nesmierne preciťoval všetky témy, keď o nich hovoril. "Dnes večer som napísal riaditeľovi školy o vyučovaní histórie dlhý list," dodal. "Je zásadný." Potriasol zamyslene hlavou. "Zásadný."

"Hora novissima, tempora pessima sunt, vigilemus," povedal Mr. Porteous slovami sv. Petra Damianusa.

"Veru tak," schválil Gumbril senior. "A keď hovoríme o zlých časoch, Theodore, čo navrhuješ urobiť teraz, ak sa smiem spýtať?"

"Mienim začať zarobením peňazí."

Gumbril senior položil ruky na kolená, naklonil sa vpred a smial sa. "Ha, ha, ha!" Mal hlboký zvonový smiech, ktorý znel ako kvákanie veľkej melodickej žaby. "To ti nevyjde," povedal a triasol hlavou, až mu vlasy padli do očí. "Nevyjde," a opäť sa smial.

"Aby človek zarobil peniaze," povedal pán Porteous, "musí mať o ne naozajstný záujem."

"A to on nemá," povedal Gumbril senior. "Nikto z nás."

"Predsalen, keď som bol v nezvyklej finančnej tiesni," pokračoval  pán Porteous, "bývali sme v podnájme v jednom dome s ruským židom, ktorý bol kožušníkom. Ten človek mal záujem o peniaze, ako by ste chceli. Bola to vášeň, nadšenie, ideál. Mohol žiť pohodlne a ľahko a ešte si odložiť niečo na staré kolená. Ale on pre svoj vysoko abstraktný ideál peňazí pretrpel viac ako Michelangelo vôbec pretrpel pre svoje umenie. Pracoval devätnásť hodín denne a päť hodín spal pod lavicou v špine, vdychujúc do pľúc zápach a polámané vlasy. Teraz je naozaj veľmi bohatý a s peniazmi nerobí nič, nechce robiť nič, nevie, čo s nimi. Netúži po moci ani potešení. Jeho túžba po zisku je čisto nezaujatá. Pripomína mi Browningovho "Grammariana". Veľmi ho obdivujem."

Vášňou samotného Mr. Porteousa boli básne Notkera Balbulusa a sv. Bernarda. Asi dvadsať rokov mu trvalo, kým sa on a jeho rodina dostali z domu, kde bývali v podnájme s ruským kožušníkom. Ale Notker za to stál, hovorieval; Notker stál za únavu a bledosť manželky, ktorá pracovala nad svoje sily, aj za potrhanosť zle oblečených a nedobre kŕmených detí. On si upravil monokel a šiel ďalej. Boli však záležitosti, kde bolo pre udržanie morálky treba viac než monokel a starostlivé distingvované oblečenie. Ale tie časy sú teraz preč; Notker mu napokon priniesol istú slávu - dokonca, nepriamo určitý malý prospech.

Gumbril senior sa znovu obrátil na syna. "A ako navrhuješ tieto peniaze zarobiť?" spýtal sa.
Gumbril junior vysvetľoval. Celé to premyslel v drožke cestou zo stanice. "Napadlo ma to dnes ráno, v kaplnke, počas bohoslužby." povedal.

"Príšerné," doplnil Gumbril senior s nefalšovaným rozhorčením, "príšerné, tieto stredoveké prežitky v školách! Kaplnka, naozaj!"

"Prišlo to," Gumbril junior pokračoval, "ako apokalypsa, náhle ako božské vnuknutie. Napadla ma veľká a žiarivá myšlienka - Gumbrilova špeciálna bielizeň."

"A čo je Gumbrilova špeciálna bielizeň?"

"Výhoda pre tých, čo majú sedavé zamestnanie"; Gumbril junior si už zostavil prospekt a prvú reklamu: "pohodlie pre všetkých cestujúcich, civilizačná náhrada steatopygie, nepostrádateľná pre prvonocľažníkov, pre spoločníkov koncertných návštevníkov, ..."

"Lectulus Dei floridus," zaintonoval Mr. Porteous.
"Gazophylacium Ecclesiae,
  Cithara benesonans Dei,
  Cymbalum jubilationis Christi,
  Promptuarium mysteriorum fiei, ora pro nobilis.
Tvoja bielizeň mi znie ako jedno z mojich starých litánií, Theodore."

"Chceme vedecký opis, nie litánie," povedal Gumbril senior. "Čo je Gumbrilova špeciálna bielizeň?"

"Takže vedecky," povedal Gumbril junior, "sa moja špeciálna bielizeň dá opísať ako nohavice s pneumatickým sedadlom, nafukovateľným pomocou hadičky vybavenej ventilom; sedadlo je celé skonštruované z pevnej bezšvovej červenej gumy a vložené medzi dve vrstvy látky."

"Musím povedať," povedal Gumbril senior trochu skúpo súhlasne, "že som už počul o horších vynálezoch. Si príliš pevný, Porteous, aby si dokázal oceniť ten nápad. My Gumbrilovci sme všetci kostnatá kopa."

"Keď si dám vystaviť patent na môj vynález," pokračoval jeho syn veľmi obchodne a pokojne, "buď ho predám nejakému kapitalistovi alebo ho sám komerčne využijem. V každom prípade zarobím peniaze a musím povedať, viac než ku akým si ty alebo iný Gumbril kedy prišiel."

"Celkom správne," povedal Gumbril senior, "celkom správne", a veľmi veselo sa smial. "A ku akým neprídeš ani ty. Môžeš byť vďačný tvojej neznesiteľnej Tete Flo, že ti zanechala tie tri stovky ročne. Budeš ich potrebovať. Ale ak chceš naozaj kapitalistu," pokračoval, "mám človeka presne pre teba. Ten muž má mániu pre kupovanie tudorovských domov a mániu robiť ich viac tudorovské než sú. Pol tucta mizerností som potrhal na kusy a znova ich dal inak dohromady preňho."

"Neznie mi to veľmi dobre," povedal jeho syn.

"Á, ale to je iba jeho neresť. Len jeho pobavenie. Jeho biznis." Gumbril senior váhal.

"Dobre, čo je jeho biznis?"

"No, zdá sa ním byť všetko. Patentovaná medicína, obchodné noviny, inventár skrachovaného trafikanta - rozprával mi o tom a ešte o mnohom inom. Zdá sa byť ako poletujúci motýľ pri hľadaní medu, či skôr peňazí."

"A zarába ich?"

"No, platí mi honorár a kupuje ďalšie tudorovské domy a chodí so mnou na obedy v Ritzi. To je všetko, čo viem."

"Dobre, vyskúšať nezaškodí."

"Napíšem mu," povedal Gumbril senior. "Volá sa Boldero. Bude sa tvojmu nápadu smiať alebo ho vezme a nič ti zaň nedá. Ale predsa len," pozrel na syna ponad okuliare, "ak by si sa mal nejakou mysliteľnou náhodou stať bohatým; ak, ak, ak..." A vzdialenosť podmieňovacieho spôsobu zdôraznil pri každom zopakovaní slova pozdvihnutím obočia a pochybovačným vyhodením rúk., "ak - teda, potom mám presne niečo pre teba. Pozri na tento úchvatný nápadík, čo som dostal dnes poobede." 

Strčil ruku do vrecka kabáta a po prehŕňaní vyložil hárok papiera, na ktorom bol hrubý nákres domu. "Pre hocikoho, kto má osem alebo desať tisíc, by toto bolo - by toto bolo..." 

Gumbril senior si uhladil vlasy a rozmýšľal, hľadajúc niečo dostatočne silné, čo by povedal o svojom malom nápade. "No, toto by bolo až pridobré pre väčšinu tých vlezlých ďasov, čo majú voľných osem alebo desať tisíc."

Posunul hárok Gumbrilovi juniorovi, ktorý ho nastavil tak, aby sa mohol naň pozerať on aj Mr. Porteous. Gumbril senior vstal zo stoličky, postavil sa za nich a naklonený začal objasňovať a vysvetľovať.

"Vidíte tu," povedal úzkostlivo, aby sa nestalo, že nepochopia. "Hlavný trojposchodový blok, dolné trakty jedného z nich končiace na druhom poschodí pavilónmi. A ploché strechy traktov sú využité ako záhrady - vidíte? - chránené stenou od severu. Vo východnom krídle je v pavilóne na konci kuchyňa, garáž a izby pre služobníctvo. Na západnom krídle je knižnica a pozdĺž priečelia má arkádovú loggiu. Namiesto pevnej hornej nadstavby, ktorá by korešpondovala s izbami služobníctva, je pergola s tehlovými piliermi. Vidíte? A v hlavnom bloku je španielsky balkón na celej dĺžke prvého poschodia; ten dáva dobrú horizontálnu líniu. A dostávame kolmice s rohmi a zvýšenými úsekmi. Strecha je schovaná balustrádou a balustrády sú pozdĺž otvorených strán strešných záhrad traktov. Všetko je to z tehiel. Toto je predná strana záhrady; predný vchod bude tiež obdivuhodný. Páči sa vám to?"

Gumbril junior prikývol. "Veľmi," povedal.

Jeho otec si vzdychol, vzal nákres a dal ho späť do vrecka. "Musíš sa poponáhľať so svojimi desiatimi tisícmi," povedal. "A vy, Porteous, a vy. Už tak dlho čakám, že vám postavím skvelý dom."

Pán Proteous vstal zo stoličky a smial sa. "A dlho, milý Gumbril budete možno čakať ďalej." povedal. "Lebo v tomto Novom Jeruzaleme môj skvelý dom postavený nebude a musíte žiť ešte dlho. Dlho, veľmi dlho," opakoval pán Porteous; a starostlivo si zapol dvojradový kabát, opatrne, akoby opravoval jemný nástroj, vytiahol a vymenil si monokel. Potom, veľmi rovný a upravený, veľmi vojensky a poštovnícky odpochodoval k dverám. "Dnes večer som sa veľmi zdržal," povedal. "Nehorázne."

Predné dvere sa ťažko zavreli za pánom Porteousom. Gumbril senior vyšiel opäť hore schodmi do veľkej izby na prvom poschodí uhládzajúc si vlasy, ktoré znova rozcuchala prudkosť jeho krokov.

"Dobrý kamarát," povedal o odídenom hosťovi, "skvelý kamarát."

"Monokel vždy obdivujem," povedal Gumbril junior irelevantne. Ale jeho otec zmenil irelevantnosť na významnosť.

"Bez neho by to nezvládol, som o tom presvedčený. Bol to symbol, hrdé znamenie. Bieda je špinavá, nepekná. Monokel istým spôsobom odlišuje, chápeš. Vždy som nesmierne vďačný, že som mal trochu peňazí. Bez nich by som to nebol dokázal vydržať. Treba na to silu, väčšiu silu než mám." Zvieral si fúzy brady a na chvíľu zostal zamyslene ticho. 

"Výhodou Porteousovej profesie," napokon hĺbavo pokračoval, "je to, že sa dá robiť samostatne, bez spolupráce. Ak človek nechce, nemusí sa vôbec na nikoho obracať alebo rokovať s inými ľuďmi. Práve to je na architektúre tak žalostné. Takpovediac žiadne súkromie; stále to strkanie sa s klientmi a staviteľmi a zhotovovateľmi a ľuďmi, kým človek dosiahne, aby sa niečo urobilo. Je to naozaj znechucujúce. V styku s ľuďmi nie som dobrý. Väčšinu z nich vôbec nemám rád, vôbec," vehementne opakoval pán Gumbril. 

"Nejedná sa mi s nimi dobre, nie je to môj obor. Môj obor je architektúra. Ale nedostávam často príležitosť praktizovať ju. Nie tak, ako sa patrí."

Gumbril senior sa trochu smutne pousmial. "Ale," povedal, "môžem niečo spraviť. Mám talent, mám predstavivosť. Tie mi nikto nevezme. Poď a pozri, na čom teraz robím."

Šiel z izby prvý a vystúpil berúc schody dvojmo na vyššie podlažie. Otvoril dvere, za ktorými by v dobre zariadenom dome bola mala byť Najlepšia spálňa, a vkĺzol do tmy.

"Nevraz sem," volal za synom, "pre Boha nevpadni sem. Rozbiješ niečo. Počkaj, kým zažnem. Títo hlúpi elektrikári, čo takto schovávajú vypínač za dverami." Gumbril junior ho začul mumlať v tme; náhle sa rozsvietilo. Vkročil.

Jediným nábytkom v izbe bola dvojica dlhých podperných stolov. Na nich, na krbovej rímse a všade na dlážke bola ako neusporiadané mesto roztrúsená ohromná zbierka architektonických modelov. Boli tu katedrály, boli tu radnice, univerzity, verejné knižnice, boli tu tri alebo štyri elegantné malé mrakodrapy, boli tu bloky úradov, rozľahlé sklady, závody a napokon tucty nádherných vidieckych sídiel spolu s terasovitými záhradami, vznosnými schodišťami, fontánami a okrasnými vodnými plochami a veľkolepo premostenými kanálmi, rokokovými pavilónikmi a altánmi.  

"Nie sú krásne?" obrátil sa nadšene Gumbril senior k synovi. Dlhé šediny sa mu slabo vznášali okolo hlavy, okuliare mu blýskali a za nimi pohnutím žiarili jeho oči.

"Krásne," súhlasil Gumbril junior.

"Keď budeš naozaj bohatý," povedal mu otec, "Jedno z tohto ti postavím." A ukázal na zoskupenie dedinky Chatsworths na jednom konci dlhého stola, za kupolou rozsiahlejšej a strohejšej Baziliky sv. Petra. "Pozri napríklad na toto." Čulo prešiel izbou, vzal elektrickú lampičku na čítanie, ktorá stála medzi železničnou stanicou a krstiteľnicou na krbovej rímse, a zasa bol v okamihu späť vlečúc za sebou dlhý kábel. Ako ním zatiahol, trhol jeden z vypuklých vrcholkov mrakodrapu pri kozube. "Pozri," opakoval, "pozri." Zapol prúd a presunul lampu späť a ďalej, hore a dolu pred miniatúrou paláca. "Pozeraj na tú krásu svetla a tieňa," povedal. "Tu, pod veľkou, ťažkou konzolou, skvelé, že? A pozri, ako piliere ohromne zvýrazňujú vertikálne línie. A ďalej tá pevnosť, veľkosť, nesmierna blížiaca sa pochmúrnosť!" Zdvihol ramená a obrátil oči hore, akoby stál ohromený na úpätí nejakej veľkej strmej fasády. Ako mával nad hlavou vo vytržení lampou, svetlá a tiene divoko kolísali cez celé mesto palácov a dómov.

"A ďalej," náhle sa zohol dolu a pozeral a ešte raz ukazoval na detaily paláca, "ďalej je tu vchod - celý bohato zdobený vyrezávaním. Ako nádherne a prekvapivo vykvitá z prostých múrov! Ako obrovský Dáriusov rukopis, ako znaky vryté do holého povrchu priepasti nad Behistunom - nečakané a krásne a ľudské v okolitej prázdnote."

Gumbril senior si odhrnul vlasy, s úsmevom sa obrátil a pozrel na syna ponad okuliare.

"Výborné," prikývol mu Gumbril junior. "Ale nie je tá stena trochu priprázdna? Zdá sa, že si na takto veľký palác dal veľmi málo okien."

"Presne," odpovedal jeho otec, "veľmi presne." Vzdychol. "Obávam sa, že tento dizajn by ťažko fungoval v Anglicku. Je určený na miesto, kde je slnko - kde robíš všetko pre to, aby si svetlo udržal vonku a nie ho vpúšťal dnu, ako to musíš robiť tu. Okná sú v tejto krajine prekliatím architektúry. Steny tu musia byť ako rešeto, všetky tie diery, to je srdcervúce. Ak by si chcel, aby som si postavil tento dom, musel by si žiť v Barbadose alebo niekde ako tam."

"Nič by sa mi nepáčilo viacej," povedal Gumbril junior.

"Ďalšou veľkou výhodou slnečných krajín je," pokračoval Gumbril senior, "že človek môže žiť naozaj ako aristokrat, v súkromí, sám pre seba. Netreba vykúkať na nevraživý svet alebo dovoliť, aby ten nakúkal k tebe. Tu tento veľký dom napríklad, dáva výhľad na svet len cez pár svetlíkov a jedny jaskyňovité dvere. Ale pozri dovnútra." Držal lampu nad nádvorím, ktoré bolo srdcom paláca. Gumbril junior sa naklonil a pozeral ako jeho otec. "Všetok život smeruje dovnútra - na pôvabné nádvorie, ktoré predčí španielske patio. Vidíš, trojité rady arkád, oblúkovo klenuté krížové chodby pre tvoje pokojné túlavé premýšľanie, vprostred Tritón chrliaci bielu vodu do mramorovej nádrže, mozaikové dielo na zemi a po stenách kvety žiariace oproti bielej štukatúre. A klenutý priechod, čo vedie von do záhrad. A teraz musíš ísť a pozrieť sa na prednú časť záhrady."      

Kráčal s lampou k druhej strane stola. Tu naraz nastal rachot; drôt strhol katedrálu zo stola. Ležala na dlážke v katastrofálnych ruinách akoby ju rozdrvila strašná pohroma.

"Dopekla!" povedal Gumbril senior vo výbuchu alžbetínskej zlosti. Položil lampu a šiel sa pozrieť, nakoľko je nehoda nenapraviteľná. "Sú tak príšerne drahé, tieto modely," vysvetľoval, keď sa nakláňal ponad trosky. Jemne zdvihol úlomky a vrátil ich na stôl. "Mohlo to byť aj horšie," povedal nakoniec, otierajúc si prach z rúk. "Hoci sa obávam, že dóm už nebude nikdy taký, ako býval." Znovu zdvihol lampu, držal ju vysoko nad hlavou, stál a pozoroval s melancholickým uspokojením svoje kreácie.

"A keď pomyslím," povedal po odmlke, "že tieto posledné dni trávim navrhovaním šablónových chalúp pre robotníkov v Bletchley! Samozrejme, mám šťastie, že mám prácu, ale naozaj, že musí civilizovaný človek robiť takú robotu! To je príliš. Za starých čias si títo ľudia svoje barabizne stavali sami, a veľmi dobré a vyhovujúce boli tiež. Architekti sa zaoberali architektúrou - ktorá je vyjadrením ľudskej dôstojnosti a veľkosti, ktorá je mužským protestom, nie jeho biednym podvolením sa. Na šablónovej chalupe za sedemsto libier toho veľa nenaprotestuješ. Trochu, môžeš trochu protestovať, iste; môžeš dať chalupe decentné proporcie a vyhnúť sa nízkosti a vulgárnosti. Ale to je všetko; je to vlastne negatívny proces. Protestovať sa dá začať len pozitívne a aktívne, keď sa zriekneš triviálneho ľudského rebríčka a buduješ pre gigantov - keď buduješ pre ducha a predstavivosť človeka, nie pre jeho malé telo. Šablónové chalupy, ba!"

Pán Gumbril s nevôľou ohrnul nos. "Keď pomyslím na Albertiho!" A myslel na Albertiho - Alberti, najušľachtilejší Riman vôbec, rýdzi a jedinečný Riman. Lebo sami Rimania žili svoje vlastné bežné životy uprostred vulgárnej ríše nízko a extravagantne. Alberti a jeho nasledovníci v renesancii žili ideálny Rímsky život. Vniesli do svojej architektúry Plutarcha. Vzali si z histórie hnusne faktického Catona, Brutusa a urobili z nich Rímskych hrdinov, aby pred nimi kráčali ako vodcovia a vzory. Pred Albertim neexistovali žiadni naozajstní Rimania a so smrťou Piranesiho začali preteky v skomieraní smerom k zániku.

"A keď pomyslím na Brunelleschiho!" Gumbril senior pokračoval v zanietenom spomínaní na architekta, ktorý na osem jemných pásov rebrovej mramorovej klenby zavesil najsvetlejší z dómov, a najkrajší.     

"A keď na Michelangela! Pevná, obrovská apsida... A na Wrena a Palladia, keď pomyslím na týchto všetkých -" Gumbril senior mávol rukami a stíchol. Nedokázal vyjadriť slovami, čo cítil, keď sa nad nimi zamýšľal.

Gumbril junior pozrel na hodinky. "Pol tretej," povedal. "Čas ísť spať."      

Aldous Huxley: Antic Hay (1923), 2. kapitola
Preklad: Bertranda