Teda, slovo človeka ma zrazilo k zemi, poriadne hlboko. Kypím riadnou dávkou hnevu a mám chuť vykričať celému svetu ako mi znovu raz bolo niekým raz ublížené..., nech predsa všetci vedia ako mi bolo ukrivdené a samo sebou, kto mi to ukrivdil...!

Pri svojom mladíckom pohľade na svet som sa však akosi zamotala. Ľudia, o ktorých ma skúsenosť presviedčala, že sú dobrí sa zrazu skrze slová iných ľudí, o ktorých ma skúsenosť tiež presviedčala, že sú dobrí stali zlými. Zdalo sa mi, že som dosť silná na to, aby som zniesla nejaké to zlé slovko o dobrých ľuďoch, no oni sa medzičasom presťahovali v mojom pohľade na nižšie poschodie. Keď sa na minútku zastavím, zdá sa mi, že som vlastne poriadna sviňa... Dovolila som, aby niekto skrze praobyčajnú nevinnú klebietku siahol na môj postoj k človeku. Odňala som vo svojej mysli človeku dobré meno aj keď som si vedomá toho, že je to iný princíp, ktorý mu dáva hodnotu a to aj vtedy keď sa nespráva podľa mojich predstáv. Nedokážem sa uspokojiť s tým, že klebetí každý, pretože sa mi z množstva pikošiek, ktoré na mňa doliehajú chce grcať.

Dnes ma zranil človek a ja mám chuť vykričať celému svetu kto to je a čo mi spravil. No potom v duchu poďakujem všetkým dobrodincom, ktorí svojím krikom znetvorili môj pohľad na dobrých ľudí a pýtam sa či i ja chcem dnes niekomu zničiť pohľad na človeka, ktorý sa možno len nechtiac potkol práve o moju rohožku? Chcem žiť v chlieve naďalej vedome a dobrovoľne?

Kladiem si poslednú otázku, čo je spravodlivé, tváriť sa silne a presviedčať samú seba, že mňa negatívny kritika len tak neovplyvní alebo v tichu pretrpieť akútny hnev a tak uchrániť iných ľudí od pokrivenia pohľadu na dobré meno človeka?