Križovatka

 Ulice v novembri bývajú vždy pusté. Hlavne v mestách, kde vysoké komíny nahradili stromy, veže budov sa týčia hrdo nad všetkým tam dolu, so sivými chodníkmi posiatymi ešte sivšími mlákami, ktoré čakajú len na to, aby si v nich unáhlení chodci zašpinili topánky. Križovatky plné áut a prechádzajúcich ľudí, nemo hľadiacich na semafory, kedy už konečne naskočí zelená. Trúbenie, krik a hluk sú tiež súčasťou tohto veľkého kolosu. No v tomto ročnom období sa zdá všetko akosi pustejšie.

Mladý muž, vtiahnutý do mestského víru sa snažil čo najrýchlejšie dostať do bytu, ktorý si na nejaký čas prenajal. Začalo sa stmievať. Mraky lenivo visiace celý deň nad mestom sa teraz prebudili. Ľudia vytiahli dáždniky a tiež zrýchlili krok. On už bol čoskoro na mieste. Zabočil doľava a vkročil do neveľkého domu na konci ulice. Už tretí deň sa takto bezcieľne túla po meste. Pozrel sa von oknom. Nebol to najkrajší výhľad. Zanedbaný dvor s jedným starým dubom uprostred. Za ním sa črtali neupravené škridlové strechy s vysokými fajkami. Bol rád, že ho neruší hluk áut z ulice. Aspoň mohol premýšľať, čo spraví ďalej. Vyťukal číslo na mobile. Po chvíli sa mu z druhej strany ozval ženský hlas: „Veď som vám už povedala, že muž menom Jozef Bánik tu nepracuje. Pracoval u nás pred 15 mesiacmi. Potom dal výpoveď. Ja vám už inak nemôžem pomôcť.“   „Ďakujem.“ Hodil mobil na posteľ. Rozmýšľal, či má nejakú šancu  nájsť niekoho, koho 15 rokov nevidel. Svojho otca. Mal deväť rokov, keď ich opustil. Doteraz nevie prečo. Mama mu to nevedela vysvetliť. Jednoducho mu povedala, že ju prestal mať rád. Aj tak to nepochopil. A nechápe ani to, že ho chce teraz nájsť. Zopár krát im dal otec o sebe vedieť, dokonca mu na pätnáste narodeniny priniesol darček, no odvtedy sa akoby vyparil. Mama sa nikdy nevydala za iného muža. Možno dúfala, že sa všetko raz  môže vrátiť späť. Od deviatich rokov je polosirota. Každý nový deň mu to pripomínal, každá posmešná poznámka od spolužiakov v škole, každá matkina slza. Ale on nikdy pred nikým neplakal. Vedel prečo. Minule sa ho jeden kamarát opýtal, či svojho otca nenávidí. On mu odpovedal: „Neviem, čo cítim k niekomu, koho som pätnásť rokov nepoznal.“

Naposledy dostal informáciu, že jeho otec pracuje v nejakej firme na juhu Slovenska a predáva tam autá. Rozhodol sa teda, že ho pôjde hľadať. Matka mu na to nepovedala nič. No cítil, že sa v nej niečo pohlo. Keď pred tromi dňami prišiel do tohto  mesta, vravel si, že otca určite nájde, veď teraz vie, kde pracuje a isto sa má dobre. Žije si v peknom byte. Možno sám, možno s niekým. Bude mu to jedno. Chce ho len vidieť.

O dva dni začal padať sneh. Prvý sneh tohto roku. Nočné mesto sa zdalo krajšie ako jeho bezútešný obraz v dennom svetle. Padajúci sneh ohlasoval blížiace sa Vianočné sviatky a všetko pekné, čo je s nimi spojené. Ľudia si obzerali vyzdobené výklady, deti boli čoraz živšie pri pohľade na vianočné ozdoby. Očká im veselo žiarili. Rodičia neboli až takí spokojní, lebo vedeli, že opäť budú musieť siahnuť hlbšie do vrecka, aby splnili ratolestiam ich najtajnejšie túžby. No hoci ich to bude stáť veľa, v srdci im ostane sladký pocit šťastia. Veď aj oni raz boli deťmi so svojimi túžbami a snami. Takáto atmosféra šťastia však nie je dokonalá. Na okraji ulíc, pri kostoloch je veľa tých, pre ktorých sú Vianoce akousi skúškou prežitia. Využívajú ľudskú srdečnosť a dobrotu, túžia tak ako malé deti. Po teple a láske. Aj jemu ich bolo ľúto. Keď mal deväť a menej, bol šťastný a teraz sa cíti podobne ako oni. Hoci oni žobrú o trocha peňazí, on žobre o trochu otcovskej lásky. Bolo mu už chladno. Rozmýšľal, čo urobí. Nájsť ihlu v kope sena sa mu pravdepodobne nepodarí. „Zajtra odídem. Už ma tu nič nedrží.“ Pritiahol si čiapku tesnejšie na uši a obzeral sa po nejakej malej kaviarni. Pred vchodom stál bezdomovec. V klobúku mal zopár drobných. Tvár i krk mu pokrýval hrubý šál. Nevšimol si ho. Vkročil dnu a sadol si k oknu, aby mal lepší výhľad na mesto.

Bolo mu odrazu veľmi príjemne. Spadli z neho všetky obavy o budúcnosť, prestal  myslieť na to, čo ho trápi. Premohli ho veselé myšlienky a spomienky. Znovu uvidel pred sebou obraz, ako vtedy, keď mal sedem rokov. Pristihol otca, ako tancuje s mamou v kuchyni. Nikdy na to nezabudne. Ani na otcovu rybačku, ani na jeho žartovanie a mamin smiech. Na ich spoločné Vianoce. Odpil si z horúcej kávy. Jej trpká chuť mu zase prinavrátila chmúrne myšlienky. Videl, ako sa trápil po otcovom odchode. Jeho trápenie by bolo menšie, keby otca stratil inak, smrťou. S takým trápením by sa vedel vyrovnať. No poznanie, že jeho otec, hoci žije, nie je pri ňom, bolo kruté. Potreboval ho, keď dospieval, menil sa. Čím bol starší, tým viac v ňom zrela túžba stretnúť sa s ním a všetko mu povedať. O svojich úspechoch, o tom , že mama je stále sama, ale je zdravá. Iba toľko. Žiadne výčitky. Možno až za poslednou vetou by zaznela otázka: „Prečo si nás opustil?“ Dopil a zaplatil. Vyšiel von a zastal pred bezdomovcom. Tentoraz mu do klobúka vhodil zopár drobných. Starec sa naňho nepozrel, len mierne zdvihol ľavú ruku a niečo zamrmlal. Bolo mu toho žobráka ľúto. Pomalým krokom od neho odchádzal, ale potom sa otočil a šiel k nemu naspäť. Hoci vedel, že zajtra cestuje domov, rozhodol sa starca zobrať k sebe do podnájmu. Chcel, aby sa uňho dobre najedol a trochu sa ohrial. Starec si ho ani teraz nevšimol. Opýtal sa ho: „Nechcel by si sa poriadne najesť a ohriať?“ Bezdomovec zamrmlal: „Hej, a čo chceš za to? Mám u seba trochu vína. Vypili by sme si, chlapče.“  „Nič od teba nechcem. Buď pôjdeš so mnou, alebo ostaneš stáť v tejto zime hladný.“ Na starca takáto priama prosba zaúčinkovala. Vzal si svoj klobúk a pripojil sa k mladému mužovi. Kráčal šuchotavým krokom za ním. Stále si čosi mrmlal.         

Mladík ani nerozmýšľal o tom, že by mu ten starec mohol nejako ublížiť. Vôbec mu to nenapadlo. Hrial ho pocit, že môže niekomu aspoň trochu pomôcť. O chvíľu mu vo vrecku zazvonil mobil. Ozvala sa jeho mama. Chcela vedieť, kedy príde domov a či už našiel otca. „Prídem zajtra. Nenašiel som ho. Vraj tam už nepracuje. Neviem. Ešte uvidíme, či to bude mať nejaký zmysel. Dobre. Dobrú noc.“ Vložil mobil späť do vrecka.

Prišli na prvú križovatku. Museli stáť, lebo svietila červená. Ľudia hľadeli nepokojne na semafor, iní pozerali tým druhým oproti priamo do očí. Mladík sa obzrel za seba. Starec tam ticho stál. Konečne zelená. Figuríny ožili, stroje netrpezlivo odfukovali, chodci poslušne prechádzali na druhú stranu. Dostali sa ďalšiu križovatku a znovu zastali. Cítil, že ho v tej chvíli hreje neznáma sila. Aj keď nenašiel svojho otca, veril, že v jeden deň ho určite nájde. Zelená, farba nádeje. Naskočila ako na povel. Akoby potvrdila jeho myšlienky. Nabádala urobiť prvý krok. Chodci poslúchli. Zelená každého dovedie bezpečne do cieľa. Už bol na druhej strane, keď začul škrípanie bŕzd, tupý náraz a výkriky. Strhol sa. Nevidel starca pri sebe, tak sa náhlivo predieral cez zástup ľudí, ktorí nemo stáli nad miestom nešťastia. Muž z drahého auta nestihol zabrzdiť. „Ten človek akoby zaspal. Bola zelená, tak som šiel a on sa zrazu objavil na ceste. Preboha, to som nechcel!“ Rozhadzoval rukami vystrašený vodič. Nemohol tomu uveriť, že muž, ktorý kráčal s ním a ktorému chcel pomôcť tu leží zranený a možno je mŕtvy. Policajti uzavreli priestor. Prišla sanitka. Lekár mu roztvoril kabát, dal preč skrvavený šál. Skonštatoval smrť. Policajt hľadal doklady. Prečítal meno. Mladý muž vykríkol. Zhrozene sa díval na úbohého žobráka. Bol mŕtvy. Bol to jeho otec.