Už dlhší čas, som sa zamýšľala nad tým, ako je možné, že ja sa správam k ľudom vždy tak ako by som chcela aby sa oni správali ku mne, ale vždy sa stretnem s nepredvídateľnou situáciou, kedy sa já môžem správať akokoľvek milo, a prívetivo, oni budú ku mne aj tak odmeraní a to len v dôsledku toho, že ráno zle vstali alebo sa im jednoducho nechce konverzovať, čo si myslím, že je pomerne sebecké. Síce je pravda, že aj já mam niekedy zlé dni, ale snažím sa to zakrývať za trošíčka nanútený úsmev, ale nikdy nechcem moje problémy prenášať aj na iných ľudí ako to vo väčšine prípadov robí mnoho ľudí, či už z dôvodu toho, že tie problémy sú už na nich priveľa alebo sa jednoducho chcú o ne podeliť a tak dosiahnuť, aby ich druhý ľutovali. A čo vôbec nechápem je ako sa môžu ľudia ku druhým správať, podľa aktuálnej nálady, ved já nemôžem za to, že sa dnes nemajú dobre, alebo sú v strese z práce, tak prečo by si tú zlosť mali vybíjať na mne, a tým pádom sa budem cítiť aj ja zle, a mať na pleciach aj problémy iného človeka. Preto by bolo fajn, keby sme sa všetci zamysleli, či sa nedá žiť tak, aby sme si svoje nálady nechávali pre seba, pretože ľudí moc nezaujíma to, prečo sa dnes máte zle, alebo že máte stres v práci či doma. A ak prejavujú záujem, tak len preto, že Vás majú radi, a chcú byť milí. Väčšina kamarátov či už známych si nás vypočuje, ale nezaujíma ich to, pretože všetci máme svoje problémy a nálady. Já som prišla na to, že môžeme byť akokoľvek milý a dobrý, no sú tu stále taký, ktorý sa budú vždy ku Vám chovať podľa aktuálnej nálady.