Ako malý chlapec som náruživo rád chodieval do kina. Býval som na Dunajskej ulici a hneď oproti nášmu domu, v pasáži, bolo kino Liga, neskoršie Mier. Pravdaže, vtedy sa menili nielen názvy ulíc, ale aj kín. Liga na Mier. Nástup na Slovan. Alton na Prahu. Tatra na Pohraničník. Lux na Tatru. Pôvodný názov ostal len kinám Palace, Hviezda a Metropol. Po vojne premietali filmy aj v Redute a na Hviezdoslavovom námestí (neviem, ako sa volalo predtým) bolo, a možno ešte aj je, kino ktoré malo niekoľko mien, medzi inými aj Kino mladých a Kino náročného diváka. Na hlavnej stanici bolo kino Časík, kde premietali od rána do noci, väčšinou americké grotesky, podobne ako v kine Palace. V tom čase boli v našich diváckych kruhoch obľúbené filmy označované ako "bojové". Čapajev, Muž ôsmich tvárí, Perute pomsty, Štyri perá. V štyridsiatom ôsmom už viseli v reklamných skrinkách kina Hviezda fotografie Hitchcockovho filmu Rebeca, ale do kina sa už nedostal. Na istý čas mali americké filmy zákaz vstupu do našich kín a po pár rokoch len po tzv. citlivom výbere. Zabudol som upozorniť na to, čo si pravdepodobne už len ťažko dokážete predstaviť, ešte nefungovala televízia. Filmy bolo možné vidieť len v kine. Bolo treba vopred kúpiť lístky, vystáť rad, vrátiť sa domov, z domu sa vybrať do kina, po filme sa zasa vrátiť domov, možno že pršalo alebo snežilo alebo fúkal vietor, nebolo to len tak ísť do kina, bolo treba vynaložiť dosť úsilia. V každom kine bola šatňa, ale drvivá väčšina divákov si kabáty, kožuchy, plášte nosila so sebou do sály. Neskoršie som to zažil v Londýne v divadle a tam sa mohlo počas predstavenia aj fajčiť. Aby predsa len neutrpela dôstojnosť umeleckého podujatia, na konci zahrali hymnu. Počas hymny sa nefajčilo. V našich kinách sa fajčiť nesmelo, ale zato sa tam občas súložilo. Aspoň sa to hovorilo o kine Metropol, kde boli vzadu na prízemí uzavreté lóže na spôsob chambre separée. Pretože americké filmy zmizli z repertoáru, vrhli sme sa na talianske. Vtedy prišla vlna neorealizmu, filmy so silným sociálnym akcentom, obžaloba krutého kapitalistického systému. Zlodej bicyklov, Umberto D..
, Rím o 11. hodine, Dievčatá zo Španielskeho námestia. Bolo ich veľa a väčšinou boli skvelé. Neskoršie, keď krutý kapitalizmus priniesol Taliansku prosperitu, neorealizmus zanikol, ale talianske filmy boli naďalej senzačné. Na generáciu hercov, ako boli Sordi, Gassman, Mastroiani, Tognazi, sa nedá zabudnúť.
        Často, keď som sa vrátil z kina domov, sedel u nás v kuchyni môj strýko Štefan, ktorého všetci volali Pišta. Keď zistil, že som bol v kine, kázal mi, aby som sa postavil doprostred kuchyne a povedal podrobný obsah filmu. Na moje prekvapenie to nebolo jednoduché. Zadrhával som sa, vracal som sa na začiatok deja, ak som vynechal niečo dôležité, občas som nevedel ako ďalej. Vtedy sa strýko rozčúlil: veď si to pred chvíľou videl, tak musíš vedieť ako ďalej! Až po rokoch som pochopil, že mi dáva lekcie z rétoriky, logiky a konverzácie. Bol to dobrý učiteľ. Vďaka nemu som si z času na čas nejaký dobrý film podrobne zopakoval. Vlastnými slovami, ako hovorieval.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
----------------------------------------------------------------