Martina sa s Grófom začala častejšie stretávať. Martinu zbožňoval. Bol vraj do nej zaľúbený. Martina ho mala rada, ale horúcu lásku k nemu necítila. Boli spolu na fašiangovom plese. Príjemný spoločník, ale považovala ho za malomeštiaka. Jej hodnoty, neboli v rovnováhe s jeho hodnotami. On súperil s kolegami. Chcel byť vo všetkom najlepší! Chcel mať všetko najmodernejšie. Chcel byť pred kolegami o krok vpred! Ale pri platení v reštaurácii odmietal nechávať minimálny tringelt, hoci on si veľmi rád za procedúry bral všimné. Akékoľvek.  Mal tridsaťjeden rokov a bol slobodný. Pripravoval sa na druhú atestáciu a Martinu zmenil na svoju milenku. Necítila to ikrenie, o ktorom jej kamošky hovorili, keď si ju doberali. Grófom sa rada prechádzala, ale netúžila po jeho bozkoch. Nemala dobrý pocit z jeho láskaní . Z pohľadení jeho, z vody vymočených, rúk.  

Naďalej športovala. A keď sa rozpustili februárové snehy,  Martina išla na stolnotenisovú súťaž. Miestne kolo. Bože , ako sa jej na ňu nechcelo ísť!  Mala rozčítaný Blockov román May Day. Najradšej by sa vyhovorila, že je indisponovaná. Tak veľmi túžila dozvedieť sa, ako sa to skončí!  Lenže jej zodpovednosť zvíťazila a šla. Nebola to len súťaž žien, ale i mužov. Hrala s oduševnením. Dať do hry všetko, aby čo najlepšie obstála. Nevyhrala, ale i druhé miesto ju uspokojilo. Sledovala i dvojhru mužov. Hral akýsi Džimo s Džokim. Džimo musel pritiahnuť na seba pohľady, aj keby nechcel! Jedno ramienko tielka mal pod pazuchou, trojfarebnú čelenku v mierne zvlnitých vlasoch, brile na nose. Martina nemohla pohľad odtrhnúť od  jeho bielych zubov a širokého úsmevu, ktorý , akoby bol prilepený. Nestrácal sa!  Džimo vyhral a knihu, ktorú dostal, nečakane podal Martine:  „Hrala si veľmi dobre, ale šťastie mala tvoja súperka. Zaslúžiš si i ty odmenu.“ A podával jej tú knihu. Martina neisto zobrala knihu. Prevracala ju v ruke a hľadela na fotografie športovcov. „Ja neviem, či by som si ju mala vziať! Ty si vyhral!  Patrí tebe! Nezaslúžim si ju a okrem toho, nepoznáme sa.“ Namietala Martina , s pohľadom skrytým pod mihalnicami, aby nebol vidieť zmätok v očiach, ktorý sa k nej dobíjal. „Zoznámiť sa môžeme hneď! Pozývam ťa na kofolu. Toť s Džokim sa máme o čom rozprávať a verím, že sa porozprávame i s tebou.“ Navrhol Džimo a čakal na súhlas.                                                                                                              „Vy ste dvaja. Ak pôjde so mnou kamarátka, pôjdem i ja. Keď nie, necháme to na inokedy.“ Namietala Martina, mysliac na rozčítanú knihu a veriac, že kamoške Monike sa chcieť nebude.  Opak bol pravdou. Monika súhlasila a tak  si išli posedieť do blízkej reštaurácie, kde hrala i hudba. Džimo s Džokim si výborne rozumeli a ich rozhovor , bol ako ústny ping-pong. Humor  nich sršal a akoby nebolo v živote nič, čo by im chmáru do čela prinieslo.  Martina sa veľmi dobre cítila. Zabudla na rozčítanú knihu. Zabudla na Grófa. Videla len široký úsmev a teplú žiaru očí v Džimovej tvári.

Prišiel horúci apríl. Pamätný apríl. Nedeľa! Kedy  Martina trávila čas  s Grófom. Sedela u neho v kresle a listovala v akomsi časopise a čakala , pokiaľ sa oblečie. Premával sa po izbe, rozprával a len tak mimochodom, hodil po Martine deodorant: „ To mi dala jedna pacientka. Vezmi si ho.“  Martina zdvihla hlavu od časopisu, zdvihla i deodorant  hodený na  časopis.  Prekvapená prvým "darčekom"  a ešte viac spôsobom „darovania“. Stiahlo sa jej obočie. Gróf sa zasmial: „ Ja predsa nepoužíva, dámske vône. A okrem toho som sa rozhodol, niečo ti dať a celkom padol vhod." Zasmial sa Gróf  znovu, ako na vtipe. Martine sa to nepáčilo. Deodorant položila na stolík, ale nič nepovedala. Znovu listovala časopis. Gróf sa doobliekal, Martina sa chcela postaviť, ale ju zadržal: „Chcem ti niečo navrhnúť.“  Pritiahol si stoličku, sadol si oproti nej . Vzal Martinine ruky do svojich, jemne ich stískal a pozeral sa na ne. Na Martinu nehľadel. Martine sa zrýchloval tep a čakala, čo povie. „ Nechcem viac s tebou chodiť. Mám už cez tridsať, a  viem,  čo chcem!“ Martina ani dýchať nemohla, tak prudko jej bilo srdce.  Kyslíka sa jej nedostávalo. Chcela si vytiahnuť svoje ruky, ale gróf jej ich nepustil.Rýchlo pokračoval v námietkach:  „Chcem, aby si odišla zo zamestnania! Nepáči sa mi , že pracuješ s toľkými chlapmi.“ Martina rozhorčená si chcela nielen ruky vytiahnuť, ale sa i postaviť: „Prečo by som mala meniť zamestnanie, veď  tam nie som dlho a páči sa mi tam. Nech by som bola kdekoľvek, aj tak budem robiť s mužmi. A absolútne nerozumiem.  Prečo ti to vadí? Veď  vieš, koľko majú rokov! Majú rodiny! Z roboty neodídem! Považujem to za nezmysel!“ Gróf jej nedovolil postaviť sa a nenechal sa  vyvjesť z „konceptu“: „No a čo, keď majú rodiny! Aj môj otec mal rodinu a milenku si vydržiaval v robote tiež. To nechcem!“ V Martine vládol hnev: „ Nemáš právo, mi dávať takéto žiadosti!“ Gróf sa usmial, pritiahol si Martinine ruky k svojim perám a pobozkal ich, mäkkým ale rozhodným hlasom povedal: „Chcem mať to právo!  Chcem, aby si si ma vzala! Chcem, aby si bola matkou mojich detí! Chcem, aby si čo najskôr súhlasila!  Chcem  objednať dovolenku a  ísť na svadobnú cestu do Talianska!“ Rýchlo a rozhodne rozprával a Martina v tom hneve, v tej krivde, keď ju porovnával s milenkou svojho otca, onemela od úžasu. Hlavou sa jej rojilo tisíce myšlienok, ale najviac jej rezonovalo : – Chcem! ...matkou mojich detí.... ozval sa v podvedomí hlas lekárky - Martina, musíte sa liečiť, budete mať problém s otehotnením. To bola prvá vec, ktorú chcela povedať nahlas:  „ Ako si si to dopodrobna naplánoval. Deti...a čo ak nebudeme mať deti?“                                                                                           „Budeme mať ! Najskôr chlapca a potom za tri roky dievčatko. Nemusíš chodiť ani do roboty. Budeš sa starať len o nás a o dom, ktorý si dáme postaviť. Tam, nad Baračkou.“  Ďalej vyratúval Gróf. Nepoložil jedinú otázku :“ - Chcela by si to i ty Martina? Nikto jej doteraz neponúkol manželstvo!  Martina  dávno túžila vydať sa! A Martina teraz zrazu  nebola schopná prejaviť nespútanú radosť.                                                                                                                                                      „ Gróf!  Myslím, že si mi dal veľa myšlienok na rozmýšľanie. Poznáme sa krátko. Nečakala som od teba dnes takúto  ponuku. Je to veľmi vážne rozhodnutie. Daj mi čas!“  Žiadala Martina.                                                                              „Čas na rozmyslenie? O čom chceš rozmýšľať? Hodíme sa k sebe! Sme vzdelaní, máme vek na manželstvo. Ja viem veľmi dobre , čo chcem! Chcem sa už oženiť! Že sa dlho nepoznáme? No a čo! Na spoznávanie budeme mať veľa rokov. Aj láska bude u nás iná. Nie nerozvážna, mladícka, ale kľudná, zrejúca časom,  s rastúcou úctou a dôverou.“  Martina sa usmiala. Nadobudla istotu, že musí mať  čas na rozmýšľanie. Osamote! Bez rušivých momentov jeho rúk. Pomaly si vytiahla ruky. Nahla sa ku Grófovi.  Pohladila ho po líci.  Zľahka pobozkala.                                            „Ďakujem“, povedala. „Musím mať čas. Do stredy! Dovtedy  vydržíš.“ Ešte raz ho pobozkala a odišla. Nešla hneď k sebe. Martina sa túlala uličkami mestečka. Nevnímala nikoho. Myšlienky pre a proti sa stavali do radu a narastali a stagnovali. Martina nemohla spať.  Bolel ju žalúdok od nervozity, ale postupne,  stále viac aa viac nadobudla presvedčenie, že je zaľúbená. V stredu sa poobliekala do modrej krajkovej blúzky, ktorú mal Gŕof tak rád. Krátku šedú sukňu, ihličky. Jemné líčenie. Za uši strek parfumom a bola spokojná. Navonok! Vo vnútri mala žalúdok , ako detská päsť. Chcela mať dostatok sebavedomia aspoň vonkajším vzhľadom.

Bol krásny jarný slnečný deň. Teplo a Gróf Martinu  čakal na lavičke, pred ubytovňou lekárov. Okrem pozdravu nepovedal nič. „Pôjdeme dnu?“  Opýtala sa placho Martina. Prikývol  hlavou.  Zdvihol sa.  Chytil ju okolo ramien a viedol chladnou chodbou ku svojej izbe.  V izbe zatemnil okno a oprel sa o parapetnú dosku. Prekrížil si ruky a sledujúc Martinu, stále nič nehovoril. Martina si krútila prsteňom.  Bola nervózna. Nadýchla sa . Usmiala.  „Gróf. Od nedele som nespala. Dookola som hodnotila pre a proti. Nepoviem , ti dátum!  Nepoviem ti, že  chcem ísť na svadobnú cestu do Talianska! Nepoviem ti, že chcem byť tvojou manželkou!  Chcem ti povedať jednu najdôležitejšiu skutočnosť. Že sa nechcem vydať bez lásky!  Nemám pocit, že si ma vážiš. Neberieš ma ako partnerku, s ktorou by si spolu rozhodoval. Nepáči sa mi, že ty žiadaš všimné od pacientov, ale odmietaš dávať sprepitné obsluhe. Vedieš boj o prestíž so svojimi kolegami, namiesto, aby si sa s nimi kamarátil.  A mne chceš zatrhnúť profesijný rast. Mám ťa rada! To musíš cítiť.  Ale nevydám sa za teba. Prepáč!“  Previnilo sa cítila Martina. Previnilo sa jej začali kotúľať slzičky, ale vnútro sa zrazu oslobodilo. Žalúdok začal škvŕkať. Gróf sa odlepil od parapety. „ Si hlúpa, keď veríš na romantickú lásku! Dôležité je, že sa budem môcť o teba postarať. Budeš si žiť ako v bavlnke!  A ty to odmietaš? Ja si nemôžem romantiku dovoliť! Potrebujem manželku. Som presvedčený, že by si bola tá správna manželka aj do spoločnosti,  aj do postele. Ja sa musím oženiť! Chcem ísť na stáž do zahraničia!  Nemôžem ísť slobodný. Ani  strácať čas viac nemôžem. Ak odídeš a nepovieš ÁNO, viac sa nestretneme. Nie je to dobré ani pre dôveru mojich  pacientiek.“  Gróf stál nad Martinou, prsty zovreté do pästí a a zvrchu sa díval na ňu,  s bleskami v očiach. Aj Martina sa postavila. Pokrútila hlavou. Chcela ho pohladiť, chcela ho ešte naposledy pobozkať. Otočil hlavou.  I  celým telom  sa otočil a kráčal k dverám. „Ty si naozaj hlúpa a raz ťa bude mrzieť, že si dala prednosť ilúzii, pred materiálnou istotou.“   Otvoril dvere, oči sklopené a sánka tvrdo zaseknutá.   „Gróf. Nemôžem ináč. Mrzí ma, že som nesplnila tvpju žiadosť. Želám ti, aby si si našiel takú, ktorej bude stačiť iba tvoje postavenie a nebude jej chýbať  tvoja láska!“  Prekročila prah dverí. Posledný krát sa ešte otočila : „Zbohom!“  Gróf pokýval hlavou, ale neodpovedal.

Z Martiny spadlo všetko to napätie, ktoré sa jej počas troch dní nahromadilo na hrudi. Usmiala sa. Mala pred očami široký úsmev, rad bielych zubov a teplo v očiach. Nevedela, čo ju čaká, ale vedela,  že je zaľúbená.