Utekám k priezračnému jazeru. Až mi dych nestačí. Nútim hrudník,aby sa dvíhal a dovolil mi ochutnať kúsok z kyslíka. Ide to ťažko. Sily mi už nestačia na dokončenie začatej práce a tak sa radšej poddám pocitu z nedostatku potrebného vzduchu. Bežím však stále. To priezračné jazierko mám pred očami a cítim smäd. Sucho v ústach,ktoré mi prechádza až do krku. Áno! Tá púšť na jazyku mi nedovolí dýchať. Chcem, musím, potrebujem tú zázračnú vodu, aby mi dodala život.
Mozog mi pracuje rýchlo. Vníma každé pohnutie svalu a vydáva potrebné rozkazy. Kontroluje pohyby, ktoré aj napriek jeho úsiliu začali byť ťažkopádne, nekoordinované, akoby telo prvýkrát dostalo príkaz na chôdzu. Rozmýšlanie mi začalo trvať dlhšie. Pospájanie si jednotlivých situácii mi prichádzalo pomalšie,ale došlo mi to. Veď ja zomieram.
Prázdnota. Samota. Naplnili až po okraj moju dušu. Bolesť prenikla moje srdce a ja som vedela,že už nikdy neuvidim výbuch sopky....ani prelet tornáda cez zelenú pláň..... nesplavím rieku Colorado..... nezažijem koncert Coldplay....nebudem sa milovať s priateľom na pláži a dva dni potom sa zbavovať dotieravého piesku .....neporodím štyri deti a nedám im ani jedno zo svojich už vybratých mien....nepostavím sa na úpätie Mont Everestu a nepokloním sa najvyššej hore sveta.....nekúpim si krásne klavírne krídlo,na ktorom by som si zahrala skladbu od Bethovena - Pre Elišku...
Ale veď toto som nikdy nezažila! Odídem a ani sa nerozlúčim s rodičmi, sestrou, bratom, kamarátkami, známymi. Nestihnem im povedať, čo pre mňa znamenajú. Že budem na nich vždy myslieť a pozerať sa a dávať pozor na nich zo svojho obláčika.
Všetko sa mi vynorilo v priebehu jednej sekundy. Mrzilo ma,že nastupujem na svoj vlak a na stanici sú ľudia,ktorí ronia slzy,že sa vlak pohol. V mojom vnútri sa však začal usídlovať pokoj. Už som mala pred očami,ako si osídlujem svoju zo Zeme vypozeranú hviezdu. Ako si zahrám na harfe a budem sa pohupovať na kôpke obláčikovej hmly. Ako sa stretnem s ľudmi,ktorých som nikdy nevidela a nepoznala a predsa mi bolo za nimi smutno.
Kráčaním som sa dostala na breh jazera. Je nádherne priezračné. Odrážajú sa v ňom farebné stromy a aj zasnežené hory, let vtákov aj bzukot včielok. Zohnem sa. Do zopnutých dlaní si naberiem kúsok studenej vody. Našpúlim pery a chcem si pritisnút hladinu vody ku pokožke na perách.
Nestalo sa tak. Prudko mnou zatriaslo a neviditeľna sila ma ťahala od jazera smrti. Pokoj sa menil na hluk a rev mužov a žien. Cítila som prinavrátený život do mojich stuhnutých svalov, nevládnych končatín a vychladnutého mozgu.
Nezomieram! Dostávam druhú šancu od života ŽIŤ!
A tak klopem na nebeskú bránu
16.06.2008 16:33:59
Neotvoria!Nemajú úradné hodiny!
Komentáre
a to akože
Vikina
Cucka
Neviem či len sen
to nás
Kazdy mesiac jeden prispevok
Alchymista
(napísal si mi najzáhadnejši prispevok...plny pravdy a zamyslenia)
...