Dva sláky bolesťou tlačia do strún svoj vlas,
nedovolí si dýchať nikto z nás,
doma nechali všetci svoj nový pas,
zabudli na chvíľu na šedý mráz....

Potok valiaci sa po stráni,
vítajúc otvorenými bránami...
slza nevie z oka vyjsť von,
v diaľave počuť dedinský zvon.

Dotieravé osy s bázňou nehybne pozorujú,
slnce skrylo svoju tvár,
Drábi bez úcty nás dozorujú,
medzi nami : páv.

Na hlave strieborný vlas,
pod okom tmavá spomienka,
zanikol ľudský hlas,
počuť posledný slákov vlas.

...ticho, nehybne...bezchybne...?